V sobotu rano som sa zobudil a vonku kraaaasne slnecno. No priam nadhera. Skoda trcat doma cely den a prplat sa so skolskymi projektmi. Tak som sa odhodlal, ze reku pojdem, aj ked sam (Baska bola v praci), na vyletik na kopec za mestom, do oblasti zvanej Mile Oak. I som sa veru pobalil, riadne vychystal na cestu preveliku (200 metrov na autobusovu zastavku, hehe) a vykrocil som do slnecnych ulic.
Ako si tak sedkam na autobuse a pozeram sa vsade navuokol, zrazu si uvedomujem, ze oblast do ktorej mierim je zastreta sivymi mrakmi, a ze tie chmary rutia na nas a mne zo slnecneho dna ostava asi este tak 30 minut. V momente som vystupil z busu tam kde zrovna zastal a pobral som sa najkratsou cestou dole k pobreziu, ze aspon sa kus pri mori povyhrievam. Ani to sa vsak nestalo, lebo akonahle som opustil zonu domov, ocitol som sa v bujarom studenom vetre tiahnuceho sa od rozbureneho mora.
Ludkovia poblazneni sa tam magorili na tych doskach (wakeboard-och), a s takymi padakmi sa rychlo presuvali zo zapadu na vychod. Vyuzil som tu moznost si ich odfotit a ked na mna casom zacal padat chladny dazd, tak som to zbalil a pobral sa domov. Vycasilo sa akonahle som za sebou uzavrel dvere bytu. Asi mi nebolo sudene v dany den sa po vonku motat :)
V sobotu rano som sa zobudil a vonku kraaaasne slnecno. No priam nadhera. Skoda trcat doma cely den a prplat sa so skolskymi projektmi. Tak som sa odhodlal, ze reku pojdem, aj ked sam (Baska bola v praci), na vyletik na kopec za mestom, do oblasti zvanej Mile Oak. I som sa veru pobalil, riadne vychystal na cestu preveliku (200 metrov na autobusovu zastavku, hehe) a vykrocil som do slnecnych ulic.
