Domov arrow Novinky arrow Brighton&Hove Výlety arrow Výlety v okolí Brightonu - Camber Sands a Dungeness
Výlety v okolí Brightonu - Camber Sands a Dungeness
Hodnotenie čitateľov: / 5
SlabéVynikajúce 

Old Lighthouse at DungenessRozlepil som oči a vykotil sa z domu, aby som stihol svoj 6.32 vlak z Brightonu do Rye. Máličko pred ôsmou som vystrčil svoju osobu z vozňa a odkráčal do obchodu, čo je hneď oproti stanici. Obchod sa volá Budgens a je ho vidno z vlaku pri vjazde do stanice. Vliezol som, schmatol fľašu červeného vína a vydal sa na svoju odyseu.

Oficiálny cieľ cesty - Old Lighthouse, trošku za jadrovou elektrárňou v Dungeness [výslovnosť, dž ako v dungeon, nie ng ako dung]. Robiť si plány so satelitnými snímkami na Google mapkách je síce jednoduché, no už neraz som narazil na prekážky, ktoré na záberoch z kozmu nie je vidno. Očakával som ostnaté ploty, strážnice, kamery a podobne v okolí jadrovej elektrárne. Na problémy som však narazil ešte oveľa skôr.

Celý zoznam výletov, ktoré vám odporúčam absolvovať v okolí Brighton a Hove nájdete TU.


Za mostom cez rieku Rother som naďabil na cyklistickú trasu číslo dva, ktorá mala podľa prísľubov tabuľky viesť do Camberu, kam som mal namierené. No podľa mojej Google mapky sa mi cesta popri rieke zdala lákavejšia. Vybral som sa teda doprava a kopíroval som vinutie jej brehu. Nuž, nebolo to nič dych vyrážajúce, len špina a bordel na miestach, kde sa v iných ročných obdobiach povaľuje blatistá voda. Keďže bolo posledných niekoľko týždňov sucho - aké som ešte za posledných 7 rokov nezažil - voda bola preč. Ostalo len blato v rôznych stupňoch a fázach vyschýnania. Na spodku hlbších kanálov ostala hrubá vrstva mazľavého jemného bahna, ktorým som si mal možnosť požehnane zamazať tenisku - a to som ešte bol rád, že som sa nevykydol v celej svojej dĺžke do bahnitého kanálu.

Všetko čo rieka vyplavila za posledných milión rokov sa povaľovalo všade naokolo. Vraky lodí na opačnom brehu, staré hrdzavé nákladné lode zaparkované pri skladoch, sortiment topánok vrátane jednej modrej Crocsy... Predpoveď počasia bola trošku mimo a v čase, keď som už čakal slnko, bola obloha celá sivá a vyhrážala sa lejakom - padlo pár prekvapivých kvapiek - vietor dul ako hurikán a ja som začínal rozmýšľať, či som normálny vstať z pohodlia postele a vystaviť sa takýmto nepríjemným podmienkam o 8.20 ráno 80 kilometrov od domu. Kvôli čomu? Pustatine, jadrovej elektrárni a nejakému majáku?

Prišiel som ku golfovému ihrisku, pred ktorým ma ceduľa varovala, aby som tam nestrašil. Kde ma nechcú sa predsa nebudem zbytočne presúšať a tak som najkratšou cestou, cez ihrisko, prešiel k parkovisku, kde sa už začala zbierať miestna smotánka na svojich hrdzavých Renaultoch a vyťahovať vaky s palicami z kufrov. Chvíľu som sa motal popri pomerne frekventovanej ceste - čím viac stovák kilometrov mám nachodených, tým menej mi chodenie popri cestách prekáža - a po asi dvesto metroch som sa pripojil k už spomínanej cyklistickej trase číslo 2. Po nej som sa za moment dostal do Camberu.

Duna v Camberi
Schádzam z pieskovej duny oddeľujúcej parkovisko od krásnej pláže Camber Sands

9.20 som preliezol pieskovú dunu a ocitol sa na opustenej pláži na začiatku Camber Sands. Cestou som v kríkoch, rastúcich rovno z piesku, naďabil na dvoch prebúdzajúcich sa bezdomovcov. Prekvapenie bolo obojstranné, nezavinšovali sme si ani dobré ráno a pokračoval som ďalej. Vietor dul ako šialený, piesok sa plazil popri zemi, tmavé a svetlé mraky sa striedali s modrou oblohou. Všetky tieto prírodné úkazy dodávali čarovnému ránu drámu a postupne sa mi môj výlet začínal páčiť. Niečom som nafotil, niečo natočil, nastavil kurz na východ, iba veľmi mierne na juh, a vykročil k Dungeness.


View Rye, Camber, Dungeness in a larger map

Vietor bol otravný. Silou okolo 60 km/h mi chladil pravé zaucho. Môj chodiaci aparátus strácal silu ako slabo nakrútená hracia skrinka. Opustila ma moja obvyklá chuť kráčať stále vpred a sadol som na múrik lemujúci chodník popri pláži. Rýchlo sa plaviace mraky ponad nekonečné kilometre vody vytvárali na vetrom vyšľahanom povrchu mora nádhernú hru svetla a tieňa -- hľadieť na takú krásu naplní človeku dušu komplexnými pocitmi. Vytrvalý vietor však rozladil moje príjmače prírodnej krásy, a tak som celej tej nádhere nastavil svoj chrbát.

dramaticke more
Fľaky svetla na inač tmavom a rozvlnenom mori

Sedel som teda na múriku a zízal na mdlé polia, na ktorých akýsi chytrák postavil veternú farmu - akoby tu niekedy aj vietor fúkal!

znechuteny vetromVytiahol som víno, s ktorým som mal pôvodne iné plány, než si hneď poránu z neho stiahnuť takmer polovicu, a decentne som si ovlažil jazyk. Hoci nebola veľká zima ako je v UK v lete zvykom, 60 kilometrový sústavný vietor ma už stihol schladiť celkom dôsledne. Žul som chlieb, namáčal jazyk a rozdumoval, či by nebolo rozumnejšie zaliezť do kaviarne a presedieť ešte aspoň hodinu v bezvetrí.

Zdvihol som sa, pokračoval som v kurze na Dungeness a cestou naďabil na starú dodávku, na ktorej blikal LEDkový nadpis CAFE OPEN a dodatková ceduľa ma uisťovala, že majú aj “inside seating”. Čudoval som sa, že kde? Taká malá dodávka a 80% z nej bola kuchyňa a pult otvorený pre verejnosť. Vyzeralo to lákavo, aj cenník mi odporúčal kávu, 85p regular, 95p large. No vínečko ma zahrialo, do Dungeness ešte ďaleko a už bolo niečo po desiatej... Počasie sa zlepšovalo, pomaly ale isto, a tak som sa rozhodol nezastavovať a radšej pokračovať vo svojej ceste - však napokon sa možno aj tak budem musieť vrátiť, ak naďabím na ostnaté drôty. Dvadsať minút po desiatej som na ostnaté drôty veru naďabil. Prišiel som pred Lydd Firing Range - Ministry of Defence tu má svoje cvičisko. Pozor, strieľa sa naostro.

Už som to aj otáčal, odfotil som si všetky dráty, ploty, kamery, strážnu vežu, cedule a zákony vyvesené na tabuli... aby som mal výhovorku, že prečo som nedošiel kam som mal pôvodne namierené. Výhovorky nepotrebujem pre nikoho konkrétneho - nikoho moje cesty predsa nezaujímajú - len sám sebe by som akosi potreboval zdokladovať, že pokračovať ozaj nebolo možné. No otočiť sa vzad nie je v mojej náture a tak som celú tabuľu preštudoval. Podozrivé mi bolo, že sa brána aj strážna veža dali jednoducho obísť po štrkovej pláži. Motal som sa dokola, čakal, že možno niekto vylezie z búdy. Za tmavými oknami nebolo vidno žiadne známky života. Nie je však podstatné či ja vidím ich, ale že oni vidia mňa.

Nikto nikde. Červené vlajky ani svetlá nesvietili, hoci na rozpise manévrov bolo jasne uvedené, že medzi ôsmou ráno a 4.30 poobede sa tu bude bojovať naostro. Obišiel som búdu a pokračoval v mojej metóde presúvania sa k cieľu: Keď to na Google satelitnej mape vyzerá ako cesta/chodník, tak to musí byť cesta/chodník vhodný pre mňa. Ak sa musia preskakovať ploty a brány, či obchádzať strážne veže ministerstva obrany, tak sa nedá nič robiť.

Pokračoval som po rovnej panelovej ceste, popri ktorej každých niekoľko sto metrov boli rozmiestnené cedule “Danger. Keep out!”, ktoré ma zďaleka neodrádzali tak ako guľky veľkého kalibru zaseknuté v nich. guľka Každá z nich je vyrobená z asi tak 2 mm hrubého plechu. Staršie, vyblednuté cedule boli opravené veľmi anglickým spôsobom - nová nasadená pred tú starú. Cez obidve vrstvy sa väčšina guliek hravo dostala, no niekoľko som videl zaseknutých na ceste cez druhú hrúbku plechu.

Keď už chodníčku došli panely, pokračovali len dve štrkové stopy, ktoré neskôr celkom zarástli trávou a bodliakmi. Ja som sa stále brodil rovno za nosom k elektrárni, ktorá sa už od Camberu hmlisto javila v diaľke na obzore. Časom sa už jednotlivé budovy jej komplexu nezdali také hmlisté a začal som si namýšľať, že som celkom blízko. Už azda len pol hodinu. O pol hodiny neskôr som sa nachádzal presne o nič bližšie a čudoval som sa, že ako asi ďaleko to môže byť, keď sa to nepribližuje a nepribližuje...

Kilometre a kilometre prázdnoty, ani ľudia, ani domy, ani ovce - len kolónie čajok a ešte akési čierne vtáky (asi tiež akýsi druh čajky).

cierne vtaky
Čierne vtáky ulietajú pred mojou prítomnosťou

Staré obstrieľané obrnené vozidlá a tankyobojživelné obrnené vozidlo (Beach armoured recovery vehicle), zákopy ako hobitie diery v štrku, bunkre, zbombardované budovy, atrapy áut, tony kovového šrotu, úzkorozchodná železnica, atď. A všade len Brightonské plážové kamienky, z ktorých miestami vytŕčala zelenina takej zelenomodrastej farby ako kapusta. Kde-tu sa našiel zelenší fľak, kde kedysi asi bolo jazierko, či akási väčšia mláka. No je už dlho sucho a tak hnedé vyschnuté dná boli poprerezávané hlbokými prasklinami. Začína sa mi to tu páčiť. Slnko vyšlo už celkom definitívne a pečie ako divé, no kvôli vetru necítiť jeho snahy.

Počas mojej cesty stále rovno som naďabil na zavretú a zareťazovanú bránku. Asi som tu nemal čo hľadať, keď sa z tade nemám ako slušným spôsobom dostať. Preskočil som, prešiel som cez cestu, popri ktorej sa na obidvoch stranách vinul plot s ostnatým drôtom. Tu asi naozaj nechcú, aby sa im ľudia motali po strelnici. Pozeral som kriticky na druhú bránku hneď za cestou. Nepáčila sa mi tá už-takmer-žiadna cestička, ktorá bola za ňou. Predierať sa bodliakmi nie je moje hobby, hoci občas ani takouto zábavou nepohrdnem.

Všimol som si, že bránka nie je zamknutá, len tak zaseknutá v hline. Zdvihol som ju, potlačil, pootvorila sa a ja som vkĺzol dnu. Cestička bola nepríjemná a asi dvadsať metrov od bráničky bolo akési obrnené obojživelné vozidlo (Beach armoured recovery vehicle), ktoré som si nafotil (ale len tak zľahka, lebo fotenie tu je zakázané. Stále sa ma držal taký nepríjemný pocit, že kdesi vo veži voľakto stojí s ďalekohľadom prilepeným k obočiu a zíza na mňa a poctivo vyčkáva).

Nepáčilo sa mi ako moja rovná cestička stráca svoju cestičkovitosť a tak som sa vrátil k bráničke, prepustil sa na cestu, a nasledoval ostnaté dráty až k akémusi bunkru na pobreží. bunker Potom som sa štrkotal po kamienkoch nekonečné množstvo kilometrov k stále viac a viac nepribližujúcej sa elektrárni, neustále plný očakávania, že sa dostanem k bráničke alebo plotu, ktorý sa už nebude dať obísť, ani preskočiť. Taktiež som stále čakal, že kdesi narazím na ozbrojenú hliadku, keďže v tejto dobe prekvitajúcej teroristami a v tejto paranoidnej krajine by som nič iné na pozemku ministerstva obrany a v blízkom okolí jadrovej elektrárne ani nečakal.

Strážna veža sa vynárala z oparu, ktorý more vytváralo pri pobreží. Objektív môjho fotoaparátu som po každom použití musel utrieť a zakryť, keďže mikroskopické kvapôčky mora mi hurikán rozprášil na čočku. Vlasy mi stáli dupkom: jednak presýtené ozaj jemným slaným morským postrekom, jednak vyfénované silným neprestajným vetrom. Približoval som sa k veži, keď človiečik z nej vyšiel von a postavil sa na pláž, tvárou ku mne. Stál a čakal. No veď načo by sa aj unúval za mnou, keď ja prichádzam k nemu a ujsť nemám kam. Vravím si, a je to tu, som zvedavý aký zážitok tento stret prinesie.

Z pôdy ministerstva obrany vybehli ďalší dvaja mužíci, v rukách pušky a mne sa na pol sekundy roztriasli kolienka. Potom som sa spamätal - aké pušky? však to udice nesú chlapíci. Ten čo na mňa zízal sa otočil k moru a išiel za nimi. Prišli si tu chlapi zarybárčiť. Pri strážnej veži totiž končí akási asfaltka a na malom parkovisku mali rozložené stany, či prístrešky. Je im tu veru sveta žiť (dokým sa nestrieľa) - v týchto končinách som zažil zatiaľ najvyšší stupeň dezolácie v UK. Tu si mohli rybári na otvorenom ohni upiecť čo nalovili a nemuseli sa dokonca ani otravovať odnosom vlastného bordelu

Celá pláž bola zahádzaná vyplaveninami z mora. barel na plazi Našiel som tu kadečo, no najzaujímavejší bol veľký žltý hrubý fľak akejsi mazľavej tuhej hmoty vytvrdnutej na kamienkoch. Inač, kto by tu nechcel zbierať haraburdy, tak si tu môže nazbierať trebárs mušle. Keďže tu nikto nechodí, tak je ich tu hŕba. Ozaj hromady. Pustatinu po vašej ľavej ruke nie je vidno, lebo popri pláži sú celé kilometre umelo vytvoreného kamienkového násypu, asi 2.5 metra vysokého. Tento vám kompletne zabráni vo výhľade do vnútrozemia.

Prešiel som okolo veže, na ktorej sa vynímala CCTV kamera, a pokračoval som ďalej k elektrárni, ktorá sa ku mne nepribližovala, len sa zdala stále väčšia a väčšia. Časom som sa priblížil k trafo stanici, odkiaľ sa milióny Wattov energie presúvajú stovkami stožiarov do okolitej krajiny. Ľudia si predsa musia pozrieť Šeherezádu, či aký iný odpad tunajšia zmeska sleduje (nemám poňatia, nevlastním televízor). Ale ja nič, ja muzikant, moje počítače bežia na kozmické žiarenie a moju koncentrovanú lásku. No veď vieme - elektrinu treba súrne. Veď v tých neúnosných anglických horúčavách sa bez klimatizácie nezaobídeme.

Už som sa celkom určite blížil k jadrovej elektrárni Dungeness B. jadrová elektráreň Dungeness Sú tu hneď dve - A a B - a z nich len B vyrába prúd (do roku 2015). Áčko je už odstavené nejakú tú dekádu a čaká sa, kým sa odpad pomaličky zneutralizuje (či skôr len výrazne zníži jeho úroveň rádioaktivity), aby ho mohli v súlade s etickými zásadami jadrovej energetiky zahrabať do mora, a mohlo sa začať s dekonštrukciou elektrárne. Nechápte ma zle, ja nie som proti - len si ich doberám, chytrákov - šikovní sú: prakticky z hliny vedia vyrobiť také množstvo prúdu.

Prešiel som sa popri plote, na ktorom je na každom kroku turista-rekreant výrazne oboznámený s faktom, že sa nachádza pri "Nuclear Licensed Site" Dungeness B a že by sa dopustil veľkej chyby, ak by sa rozhodol vnútiť svoju prítomnosť na druhú stranu plotu. Každých pár metrov si ma obzerali CCTV kamery nasmerované do oboch smerov popri chodníku. Pozdĺž panelovej cesty bol vztýčený plot z obyčajného pletiva, za ním natiahnuté elektrizované dráty, medzi ktorými boli stĺpy s kamerami, a za nimi ešte jeden plot, ovenčený novým lesklým nehrdzavejúcim obojstranne ostnatým drátom (razor wire), ktorý sa vyznačuje tým, že je odolný voči idiotom, pardón, ľuďom, ktorý sa cez neho snažia dostať.

Prešiel som až k vzdialenému rohu - chronometer hlásil jednu hodinu poobede - zahol za roh a zbadal svoj ultimátny cieľ: the Old Lighthouse of Dungeness. 45 metrov vysoký čierny maják, na vrchol ktorého vedie 169 schodov a za ľudové vstupné £3.50 sa tam môžete vyštverať a poobzerať si okolie, ktoré je - keď už nie práve nádherné, tak jedinečné a zaujímavé.

old lighthouse dungeness
Starý maják v Dungeness, 169 schodov k vyhliadke.

Hneď dole pri majáku je, okrem jadrovej elektrárne, aj vlaková stanica. Chodí tu parná lokomotívka tretinovej veľkosti a je to veľmi, ale ozaj veľmi milý vláčik. Mini vláčik Ľudkovia v ňom kvočia ako kurky a všetci sa usmievajú; okrem strojvodcu zamazaného od uhlia a začmudeného od dymu z nízkeho komínu. Keďže som v tomto bode mal za sebou 20 km chôdze, z čoho väčšia časť bola po zlom teréne / štrku, a vedel som, že ma čaká ešte raz toľko nazad, tak som nemal chuť sa odviesť vláčikom nikam ďalej. Mal som síce pôvodne plány na vláčik naskočiť, kamsi sa zaviesť a potom prejsť cestou-necestou krížom cez pustatinu nazad do Camberu a Rye, no potom, keď som zistil, že pustatina je vlastne military firing range, som ich poupravil. Uvedomil som si, že budem rád, ak sa mi podarí dostať nazad do Camberu tou istou cestou, ktorou som aj prišiel.

A veru, čas už bol pokročilý, tak som sa otočil a vybral na cestu nazad. Všimol som si, že už ma začína pekne páliť slnko do červena. V takom intenzívnom vetre si človek oneskorene všíma, že slnko má silu od vetra nezávislú. Po nekonečnej chôdzi po znečistenej a ľudoprázdnej pláži som zahol nazad po cestičke k zamknutej bránke, ktorú som znova preskočil. Ešte chvíľu som sa hnal vpred, aby som bol viac uprostred tejto strelnice. Tu v pustatnie som zbehol z cesty k akejsi zbombardovanej budovetam nemam co hladat, dať si malý piknik - chlebíky a červené víno Echo Falls, California, 2011, 13.5% Alc. (nech už ten posledný údaj znamená čokoľvek). Oddýchol som si, dopil fľašku, zbalil veci a vypol foťák. Ten ma po celý čas snímal, aby som mal pamiatku na túto unikátnu obedňajšiu prestávku.

Vybral som sa na nekonečné kilometre stále rovno, tentokrát s presne opačným azimutom, no akosi mi nohy zdreveneli a hlava oťažela. Ktohovie z čoho? Bolo mi veselšie a tak trochu do spevu - no, a kto by ma v tej pustatine počul? Tralali-tralala som si poskakoval cestou-necestou, veselo zchádzajúc z chodníka preskúmať zónu vyznačenú opakovanými značkami "Danger. Military Firing Zone. Keep out!"

Vošiel so do nejakej hobitej diery, otvoril si dvere, tma ako v rohu, urobil som fotku s bleskom aby som videl, aký majú vojačikovia interiér vo svojich brlohoch - na môj údiv elektrifikovaných - a dokonca aj s nábytkom - jedna školská stolička smutne pozerala do ošarpanej steny. Bol to bunker číslo 12, len tak - pre kompletnosť.

Neskôr ma znova ceduľa "Keep out" nezadržala, keď mi bolo treba... si čupnúť nad kamienky. Keby na cedule písali "Keep it in" namiesto často opakovaného "Keep out", možno by som poslúchol. Toto malo byť vtipné. No vtipné sa to zdalo najmä mojej pripitej hlave, keď som tam tak čupel a uvažoval nad situáciou.

Keep out!
Ostrá guľka zaseknutá v druhom plechu a diery čo ostali po iných guľkách

Časom som opustil zónu ministerstva obrany (MOD) a vrátil sa do Afriky. Teda, Camber bol osídlený takmer výlučne Afričanmi, čo ma celkom zarazilo. Ja som ich ešte toľko na jednej kope nevidel za celý život, okrem návštevy Graceland-u v Memphise a prechádzky nočnou Atlantou. Všetci černosi boli krásne opálení, vidno, že strávili celý deň na slnku. Svietili z nich biele oči a zuby a celkovo na mňa veľmi dobre zapôsobili: zjavne tu všetci dovolenkovali. Vyzeralo to na niekoľko rozšírených rodín - všetci sa poznali - deti sa naháňali, chlapi sa stískali a ženy posedávali a kvákali na múriku. Na tom istom, čo som ráno na ňom pojedal chlieb a ovoniaval víno.

Camber Sands
Camber Sands za odlivu

Keď už som so sebou vláčil celý deň uterák a šortky na plávanie, tak som sa prezliekol - bez hanby, v strede poloprázdnej pláže - a šiel si zaplávať s dvoma veselými čokoládkami. Na piesku som posedel, aby som obschol, dojedol svoje zásoby jedla - chewy granola slices od Sainsbury’s - mmmmmmňam! - preliezol som dunu a pobral sa na cestu do Rye.

Tentokrát som vedel, že popri rieke Rother nechcem kráčať ani náhodou. Vybral som sa po cyklistickom chodníku, ktorý bol super, stretol som za hodinu len 5 cyklistov a jedného človeka napodiv idúceho peši. Za asi hodinku som už aj bol v Rye, no vlak mi ušiel pred pár minútami, tak som mal hodinu na krátku prechádzku po Rye.

Túto som uskutočnil, ale len bez entuziazmu - hoci Rye je krásne mestečko, ktoré mám rád, už som ho celé videl a po 40km chodenia po cestách-necestách a s miernou bolesťou hlavy (od silného slnka a vetra po celý deň, určite nie od vína) som nevedel v sebe už nájsť patričný elán. Kúpil som si ešte v Budgens jedno teplé pivo, ktoré nešmakovalo, ale uhasilo smäd, a ešte balíček veľkých solených Jumbo Peanuts arašidov, ktoré pojedám ešte teraz, dva dni neskôr, pri písaní týchto riadkov.

Bol to nezabudnuteľný deň strávený v krásnej, unikátnej, prírode (viac-menej neživej), na slnku, na vetre, vonku pod oblohou, preč od stola, stoličky a počítača a stálo to za všetky drobné. Ešte stále sa hanbím za to, že som ráno v Rye trošku ľutoval, že som vstával z postele. Zatiaľ sa vstať a vyraziť niekam von vždy veľmi oplatilo.

Celý zoznam výletov, ktoré vám odporúčam absolvovať v okolí Brighton a Hove nájdete TU.

Posledná úprava ( Thursday, 05 June 2014 )
 
< Predchádzajúca   Ďalšia >