Domov arrow Novinky arrow Detské pasy a ambasáda v Londýne
Detské pasy a ambasáda v Londýne
Hodnotenie čitateľov: / 1
SlabéVynikajúce 

pas Tak to bol teda deň! V piatok som zabookoval dovolenku na pondelok, že pôjdeme celá rodina do Londýna na naše krásne veľvyslanectvo vyzdvihnúť si Peťkov nový slovenský rodný list a vybaviť pasy pre obe deti. Múdre hlavy kdesi sa rozhodli netolerovať primitívny spôsob cestovania, ktorý bol super pre deti aj rodičov celé veky; rozhodli sa, že deti zapísané v pasoch rodičov byť nemôžu a potrebujú mať svoj vlastný cestovný doklad. Je to super nápad, osobne si myslím, lebo takto môžu ničiť životy ľudí zbytočným papierovaním a odľahčiť rodinné rozpočty o nepotrebné peniaze, veď úradných poplatkov nie je nikdy dosť - načo si robiť život jednoduchším? Je ako je a od prvého júna tohto roku už deti bez vlastného pasu nemôžu cestovať po Európe; vlastne už nikde.

Zakúpil som lístky na vlak pre dve osoby tam aj nazad. Na druhý deň ráno, v sobotu, sa Eliška prebudí s nádchou a plným nosom. Už v noci chrchľala a fufňala, prevracala sa z boka na bok a ráno bola nevyspatá a nervózna. Takto sa to potom vyvíjalo deň za dňom, s prídavkom toho, že v nedeľu už aj Baška bola chorá a mala zvýšenú teplotu. Peťko v noci z nedele na pondelok vrieskal a pišťal v noci, akoby ho na nože brali, chrčal mu ten malý noštek - to Eliška sa postarala, aby aj bratmm mohol mať nádchu - toľko ho bozkávala celý víkend, aj so svojim osopleným nosom.

Pondelok ráno, máme ísť na ambasádu, voľno z roboty vybraté, lístky na vlak zakúpené, pasy vybaviť treba čím skôr - o šiestej sa Eliza zobudí s krikom a chce mamu, jablko, a džúsik a žiadne kompromisy neprijíma. Mama prišla ku nám do izby, aby sme krikom nepobudili Pitíka, ktorý mal nie moc dobrú noc, veru, s plným noštekom. Doniesla so sebou aj pomaranč, ktorý sa jej nejako podarilo nanútiť Eliške namiesto jablka a džúsiku (dva v jednom!) - no v spánku sa už pokračovať nedalo, lebo jej výsosť je prebudená a znova zaspávať nechce.

Všetci sme nevyspatí, unavení, nervózni, chorí (teda chorí len okrem mňa) a máme pred sebou celý deň cestovania na ambasádu, státie v rade aj s dvoma chorými deťmi, potom úradníkov a papierovanie... Baška vraví, že to asi budeme musieť o pár dni odložiť. No ani náhodou! Ideme.

Ráno prebehlo, okrem krátkej a hlasnej hádky, veľmi hladko. Pobalili sme sa, vyrazili na stanicu akurát včas, len čo sme sa výťahmi dostali na správne nástupište, už bol vlak v dohľade a tak sme sa za moment do neho nalodili. Neviem čo sa stalo potom, lebo ja som hneď zamieril do WC, no keď som vyšiel von, tak Eliška v kŕčoch zlosti a v záchvate trucu, našponovaná ako struna, vzpiera sa, reve, kvičí, plače... Čo sa stalo? Nikto nevie. Po chvíli sme zistili, že ona nechce sedieť mamke na kolenách, ale ona musí sama - sama sedkať na sedačke (to už sa teším na let v decembri!)

Časom sa to spravilo a slečna sa celkom dobre správala celou cestou na Viktóriu. Tam, tlačiac svojho “fufa” na paličke pred sebou, sa prešla po dlhom nádraží a vložili sme ju do kočiara. Nastúpili sme na autobus a tam Eliška po chvíli drnglotania zaspinkala. Pitík búval odkedy sme vyšli z domu, celou cestou, až kým sme obidve deti nemuseli zobudiť kôli fotografie do pasu. A tu sa začala odohrávať dráma.

Eli ani nevedela kde je, ani ako sa tam dostala, bola nervózna po celom víkende s chorobou, po namáhavom dni, keďže od šiestej rána už buntošila, bola taká chrumkavá, ako som ju osobne ešte nikdy predtým nevidel - a začalo sa vyrábanie pasovej fotografie. Táto fotografia nemôže byť len tak hocijaká: vkladá sa do systému, ktorý vyhodnocuje jej prijateľnosť podľa rôznych kritérií. Keďže sa do pasov zaznamenávajú rôzne biometrické údaje, ako napríklad aj tvárové črty - vzdialenosti medzi očami, nosom, ústami, atď. - tolerancia zlej kvality fotky je nízka. Dieťa nesmie plakať, smiať sa, odvracať hlavu, byť privysoko, prinízko, za ňou nesmie byť žiadne iné pozadie než biela plachta, ktorú mala cez seba prevesenú Baška. Až teraz ako o tomto píšem ma napadá, že by to celé asi prebehlo celkom v poriadku, keby sme sa spamätali a nechali Elišku sedieť celkom samú na tej stoličke. Asi najviac sa jej nepáčilo, že si usadáme na kolená. Skúšal som ju mať na sebe ja, aj mama, skúšali sme jej dať do rúčky Bounty čokoládku, aj teta úradníčka od vedľajšieho okienka jej dala fajnú Krówku, no nič nepomáhalo. Ona sa len vzpierala, priečila, kričala ako na ratu, plakala, až bola celá bordová... Všetci sa zapojili do misie. Hodinu a štvrť sme tam strávili, kým sme jej urobili akú-takú fotku - to už bola asi tak unavená, že nevládala sa už viac priečiť.

Peťko sa odfotil krásne bez námietok. Ten bol pekne vybuvinkaný, oči vyvaľoval, pozeral, že čo sa to okolo neho deje. Krásnu fotku mu urobili, bobáčikovi. Keď Eliza už hodnú dobu štrajkovala, odsunuli nás bokom, aby sa utíšila a vpustili dnu jednu Rómku s dvoma deťmi: dievčatko a chlapček, taká zlatá vysmiata dvojka. Tí si tam svoje vybavili za pár minút, zatiaľ čo Baška nakojila Peťka v takej malej miestnôstke oddelenej od vybavovacích okienok vertikálnymi látkovými žalúziami. Potom som mal momentík na sebe napitého Pitíka a on samozrejme hodil šabľu - našťastie len takú riedku, čo mi stiekla po Brighton University mikine rovno na dlážku, ktorú sme nemali čas ani možnosť poutierať a tak som po tom postúpal a od vtedy som sa lepil teniskami k podlahe. Potom naša malá hviezda zasa vystrojila veľkú demonštráciu svojej nezávislosti a tak sme ju zase upokojovali. Už aj Peťko začínal byť nesvoj. Dnu začal byť ozaj zlý vzduch a nám už obom vreli nervy. Chceli sme sa z tadiaľ už dostať preč, Eliška plakala, že chce ísť “vó”, no a presne to sme predsa chceli všetci, no museli sme ju odfotiť.

Napokon jej Baška dovolila dať si tik-tak cukríky, ktoré jej veľmi chutia. Nechceme jej ich dávať, lebo by sa nimi mohla zadusiť, ale desperate times call for desperate measures. S cukríkami v ústach aspoň stíchla a prestala buliť.

Taktiež nám pomohla taká milá cigánečka Vaneska, ktorá sa začala o našu plačúcu princeznú zaujímať a našťastie aj Eliška sa začala zaujímať o malé usmievavé dievčatko - Vanesku. Nasmerovali sme Vanesku, aby sa postavila čo najbližšie hlavičkou k fotoaparátu. Eliška z nej neodtrhla oči, zízala na ňu ako teľa na nové vráta. Vaneska sa celý čas pekne usmievala a uprene hľadela na Elišku. Fotoaparát sa vysunul, cvak, my sme si mysleli, že už je po problémoch, no systém fotografiu odmietol, lebo Eliška mala hlavu príliš odvrátenú od objektívu, keďže Vaneska stála asi 20 centimetrov od fotoaparátu. Museli sme ju požiadať, aby sa znova postavila k aparátu, tento krát ešte bližšie, no a teraz systém fotografiu uznal za prijateľnú, hoci určite vyzerala hrozne... Po vyše hodine trápenia, vrieskania, bojovania sme si mohli pobaliť pakšamenty a vpustiť do priestorov veľvyslanectva ďalších netrpezlivo čakajúcich žiadateľov o detský pas.

Ešte počas toho, ako sme si dávali rozsypané veci zo všetkých smerov do kočiara a naťahovali na oblečenie - Petíkovi stále padali ponožky z labiek, tak tam trávil čas bosý - pani za vedľajšou prepážkou zavolala na Elišku, že “Princezná, poď si po cukrík. Počula som, že tatík ti zjedol ten prvý, čo som ti dala.” Čo je pravda, lebo ona ho držala v ruke a len plakala. Potom som jej navrhol, nech do neho zakusne, tak to bol histerický záchvat, v ktorom chcela odhodiť cukrík, ktorý som jej promptne odobral a skonzumoval. Tak jej pani dala druhý cukrík - teda Krówku - to tam oni majú nachystané pre deti, presne pre takéto prípady, ako ten náš.

Prišlo mi ľúto, že to milé dievčatko, čo nám tak pekne pomohlo, ani jej braček nedostali ani jeden cukrík, zatiaľ čo my sme sa tam pásli. Vybral som z batohu nedojedenú Bounty tyčinku (teda z dvoch palcov, čo je v obale, sme zjedli len jeden a druhý ešte ostal) a dal Vaneske. Bračekovi hneď zažiarili očká a tak sa ho spýtala, aj ty chceš? Áno. Tak ju rozlomila na dve polky a pekne sa podelili. Takí boli zlatí. Pobrali sme sa von, kde sa akosi zotmelo medzičasom - nie celkom zotmelo, len sa zatiahla obloha a chystal sa dážď.

Pribehli sme na autobusovú zastávku a počkali si na prvý autobus na Viktóriu. Idem platiť za dva lístky desiatkou (dokopy som mal zaplatiť 4.60) a šofér krúti hlavou, že nie, že on mi nemá vydať.

Von z autobusu, idem si rozmeniť desiatku na dve päťky. Začne pršať. Príde druhý autobus, ideme nastupovať, no debil zastal tak, že s kočiarom sa nedalo a keď uvidel kočiar, tak “ho hó, už sú dnu dva kočiare” a podľa predpisov môže viesť len dva kočiara naraz. Von z autobusu, už nasratí, Eliška už zase chytá fázu, plače, kričí, chce papať, ale nechce jesť nič normálne, dokonca nechce ani len sladkú dobrú buchtu, taká je dezorientovaná a vyhecovaná.

Až do tretieho autobusu sme nastúpili a tam spustila taký bengál, že až. Celý autobus zazeral. Od šiestej rána dieťa len reve a hádže sa a hisačí. Hrôza. Potom som jej ukazoval kadejaké sochy popri ceste a tie ju upokojili. Už bolo dosť neskoro a ostával len jeden vlak pre 16.15, po ktorej dobe by už naše zľavnené off-peak lístky neboli platné, až do siedmej večer. Išlo o život. Musíme chytiť ten posledný vlak, na ktorý nám platia lístky. Vďaka Eliške a jej cavikom, a debilným autobusárom, sme zrazu súperili s časom. Celé okolie Viktórie ohradené plotmi, všade bagre, stavbári, žeriavy... Autobus zachádza a vysadzuje nás pri Westminster Cathedral. Super, utekáme, spotení, vynervovaní, Baška aj chorá, musíme chytiť vlak. Najviac naokolo ako sa len dalo urobili obchádzku okolo rozkopanej cesty a staveniska.

Napokon sme vlak stihli, no keď sme nastupovali do vozňa, kde je miesto pre vozíčkarov, kočiare a bicykle, nestačím rátať kočiare. Otvoria sa dvere a tam hneď dva, pozrem doľava, tam ďalší, a ďalší. Vopchali sme tam nejako ten náš dlhočízny dvojkočiar a usadili sa vedľa štvorice mamičiek s uplakanými malými bábätkami vo veku asi dva-tri mesiace. Náš sa v tom momente prebudil a začal poplakúvať. Tak sme ho vytiahli z kočiara a pridal sa do klubu. Ešte jedna Indka tam mala také malé bobátko, čerstvé, menšie než Eliška hneď po narodení. No bolo to teda... Jazda s toľkými uplakanými deťmi na záver dňa. Ale tie drobáky plakali tak jemnučko, že po dni počúvania Eliškinho koncertu, som mal pocit, že mačiatka mňaukajú a ten zvuk mi prišiel dokonca aj príjemný. Napokon, už sme boli v suchu. Usadení na vlaku, pas vybavený, cesta domov pred nami a, hlavne, Eliška spokojná - sedela sama na sedadle.


Posledná úprava ( Wednesday, 01 May 2013 )
 
Ďalšia >