Domov arrow Novinky arrow Hlučný sused - ako sa vysporiadať s hlučným susedom v UK
Hlučný sused - ako sa vysporiadať s hlučným susedom v UK
Hodnotenie čitateľov: / 5
SlabéVynikajúce 
thumbnail

Máme problematických susedov. Nie len jedného, no dokonca hneď dvoch. Spoznávam zákutia mestskej správy - zisťujem čo je legálne možné v mojom prípade podniknúť, aby sa v našom bytíku dalo žiť pri tých dvoch idiotoch: jeden v byte nad nami, a ešte jeden v byte nad ním. Zatiaľ som vyskúšal osobne kontaktovať každého z nich; na jedného som volal Noise Patrol a tí mu vystavili abatement notice; druhého som hlásil na úrade pre ochranu životného prostredia (oddelenie Environmental Health & Licensing). Čo sa dialo, ako to prebiehalo, k čomu mi to bolo dobré a čo som sa naučil som sa rozhodol spísať v nasledujúcich odsekoch.

O nás

Žijeme v bytovečke, v pokojnej časti mesta Hove. Je to budova hneď vedľa policajnej stanice a asi len 100 metrov od krásneho parku. Žije tu množstvo rodín s malými deťmi, niekoľko starších osamelých ľudí a jedna vyšinutá žena. A, samozrejme, naša milá rodinka - ja, manželka Baška, dcéra Eliška (2r) a malý Peťko (11m).

Nie sme najtichšia rodina - deti niekedy v noci kvília, cez deň robia sem-tam celkom slušný rámus. Raz za čas sa aj napätie medzi nami (s manželkou) prevalí a nastane niekoľkominútová hlasná výmena názorov, no to je občas počuť aj z okolitých bytov a myslím si, že s tým sa nedá nič robiť. Sme vcelku tichá, pokojná a usporiadaná rodina, ktorá nespôsobuje svojmu okoliu žiadne väčšie trápenie.

O susedoch

To isté sa však nedá povedať o ľuďoch z bytu číslo 23 (nad nami) a 30 (nad ním). Obidvoch som mal to potešenie osobne spoznať - 23 nám z času na čas zaplaví svetlo v kúpeľni (už sme menili komplet celé svetlo) a tak som kvôli tomuto s ním musel jednať, aby si dal do poriadku práčku; chlapík z čísla 30 je iného kalibru: o ňom tu očividne domovník vedie kroniku. Už tu kohosi na parkovisku zrazil autom, navštevujú ho rôzne chodiace zdochliny (drogové trosky), a keď robí párty, tak hudbu počúva celá bytovka až do rána. Nech je ako je, už dlhú dobu na tohto idiota nemám žiadnu ponosu.

Popravde, pripisoval som mu viac hluku, než mu asi v skutočnosti patrilo. Nie vždy, keď hrala nahlas hudba, som mal chuť liezť z postele vyšetrovať kto je vlastne na vine. Automaticky som si myslel, že debil z čísla 30 robí bordel a keď som vedel pri tom zaspať, tak som zaspal a niekedy sa mi podarilo všetok hurhaj prespať. No minule som si povedal, že už mu to nebudem tolerovať, vyšiel som von sa uistiť, že hluk ide od neho, no s prekvapením som zistil, že náš sused (čo nás vytápa) si zaviedol do svojej spálne červené svetlá, zvukový systém a zábava svojich kamarátov v pohodlí svojho domova - priamo nad mojou spálňou.

Zatiaľ čo šialený z čísla 30 hudbu pečie na plné pecky a nemá problém aj o štvrtej ráno mi otvoriť dvere, keď búcham (a drzo mi vyfúknuť dym do tváre a spýtať sa, V čom je problém?) - ten idiot z bytu nad nami je o niečo tichši, o niečo kultúrnejší, no aj o to viac frustrujúci, lebo keď mu búcham na dvere, tak neotvára.

Nahlásiť suseda na Environmental Health & Licensing oddelení mestského úradu

Vysvetlím jedného po druhom: Šialený z čísla 30 cez leto nevie kedy zábavy bolo dosť a tak kedykoľvek cez týždeň, či cez víkend, príde domov z klubu niečo po polnoci aj s partiou veselých a párty pokračuje do minutia zásob - t.j. do rána. Po niekoľkých takýchto nociach som bol raz okolo štvrtej ráno sa s ním poradiť, že či si náhodou nemyslí, že je hudba možno trošku nevhodne nahlas v neoptimálnu dobu. Dvere sa otvorili, vyletel chlapík do polpása nahý, v ruke cigaretka a vyfúkne mi dym rovno do tváre - na uvítanie. Reku, že čo chcem? Taký celkom rozospatý a nasratý, limitoval som svoju časť rozhovoru na krátku vetu, že nech to dá tichšie, lebo že sa pri tom nedá spať. Jasné, jasné, neni problém, zavrel dvere a tak som šiel nazad dole. Zdalo sa mi to o 0.1 jednotky tichšie, no žiadna sláva. Zaľahol som, odhodlaný mu celý druhý deň vyzváňať na zvonček zdola, aby si neposlal ani on, debil. K tomu nedošlo - mám predsa aj iné veci na starosti cez deň, než pobehovať k zvončekom ako malé decko. Povedal som si, že tohto idiota ja už osobne riešiť nejdem. Volal som na Council.

Tam som veľa nezistil. Ani neviem, či mu poslali list, či nie, no bol určitú dobu pokoj, tak to šlo bokom. Po čase sa hluk začal opakovať. Znova som zistil, že hluk pochádza z čísla 30, tento krát som mu nebúchal - už som ho videl a nemal som chuť sa na neho pozrieť znova. Išiel som osobne na mestský úrad, do budovy, kde sídlia aj ľudia z Environmental Protection Team a pýtal som sa na recepcii, či môžem vidieť môjho health and safety officera. Baba na mňa vygúľala oči, vraví, To je dobrá otázka, zistím, a zavolala na číselko. Spýtala sa ma o čo ide, no keď som povedal, že o hlučných susedov, tak už zrazu sa officer navštíviť nedal a bol som slušne nasmerovaný k bezplatným telefónom, z ktorých som mohol zavolať na číselko. Tak som s kýmsi diskutoval o svojom probléme telefonicky - zaznamenali si moje kontaktné údaje a neskôr mi volal môj environmental health officer a vysvetlil mi čo sa bude diať:

Pošlú človeku z čísla 30 list, v ktorom ho upozornia na jeho anti-sociálnu činnosť; zároveň aj pošlú mne - sťažovateľovi - list s informáciami čo a ako, plus krásny denník - noise diary - do ktorého si mám po dobu 2 týždňov zapisovať podrobnosti o hluku: aký hluk, od kedy, do kedy, či som niečo podnikol...

Ešte to hádam aj kdesi mám. Čo je však žalostné na tomto zázračnom spôsobe jednania s hlučným susedom je, že ak na councile odo mňa nebudú do dvoch týždňov znova počuť, tak budú považovať moju sťažnosť za uzavretú - problém vyriešený. No háčik to má samozrejme taký, že ja obdržím noise diary v ten istý deň ako môj hlučný sused obdrží list s upozornením a tak si viete predstaviť, že som za dva týždne nemal čo zaznamenávať. A potom sa to spustilo znova. No leto akosi dobehlo do konca a sused z čísla 30 prestal prevádzkovať útočisko pre zblúdených veselých a tak som to už neriešil.

Druhý sused

Pravda, z času na čas sa stále rozoznieva bytovka hudbou, o ktorej som sa automaticky domnieval, že pochádza z čísla 30, no to možno nie je tak celkom pravda. Dosť neskoro som zistil, že sused nad nami má tiež obľubu v prevádzkovaní celonočných posiedok pri hlasnej hudbe, vo vyberanej spoločnosti chlapov, čo sa rehocú ako hyeny, a žien klopkajúcich na ihličkových lodičkách.

Ak by sused zorganizoval takéto posedenie raz za pol roka (narodeniny, alebo aká iná príležitosť), nemám problém, však niečo znesiem a je to pochopiteľné, a dokonca aj ja niekedy robím do noci trošku hluk. No ak sa to stáva pravidlom, že každý piatok a sobotu v noci mi má nad spálňou pumpovať reprák basovú hudbu do miestnosti, v ktorej sa chcem ja a moje dvojročné dievčatko vyspať (manželka má iné utrpenie s týmito idiotmi), tak som zúrivý. Vybehol som minule von z bytu, v domnienke, že ten z čísla 30 zase začína novú letnú sezónu (v Apríli). Zistil som však, že sused nad nami, číslo 23, má celú svoju spálňu vysvietenú na červeno a z okna preniká akýsi house-ový beat. To mi celkom aj odľahlo - ten nás síce z času na čas vytopí, no nie je zlý človek a dá sa s ním rozprávať. Taktiež jeho hluk nie je až taký hlasný a zábava až taká šialená, ako keď to pochádza z čísla 30. Taktiež to väčšinou netrvá do rána, no možno len do tretej/štvrtej. Povedal som si, že asi bude dostačujúce mu zabúchať na dvere a poprosiť ho, aby to stíšil. Zaklopal som, no nikto nič - párty pokračuje. Zabúchal som ešte raz a poriadne. O niekoľko sekúnd sa otvorili dvere medzi jeho chodbou a spálňou, hluk sa strojnásobil (tie dvere celkom dobre tesnia hluk, čo je celkom problém potom keď by im človek chcel oficiálne namerať hlasitosti presahujúce normu), potom sa po chvíli hudba úplne vypla a počul som ako si za dverami ktosi čosi šušká. No to mi prišlo smiešne. Ozaj, trápne. Ako malé deti. A pri tom viem, že ten typ čo tam býva ma niečo po štyridsiatke. Naozaj som čakal, že otvoria, no nenasledovalo nič, len úplné ticho. Tak som sa vrátil dole, presvedčený, že sused je slušný človek, pochopil, že to má nahlas a že to vadí, a teda som sa nazdával, že už bude pokoj. Vrátil som sa do spálne a hudba sa začala znova. Trošku tichšie, no časom sa hlasitosť vrátila do pôvodnej hladiny.

Týždeň neskôr znova. Vrátili sme sa po celodennom výlete a všetci okrem mňa boli v komatóznom stave. Obe deti spali, vyčerpané po dni na slnku, v spálni a keďže sa im podarilo zaspať prv, než sa začala house party, nevadilo im nič. Moja manželka síce hudbou nebola práve unesená, no zaspala od únavy na gauči v obývačke. Ja som sa pobral do spálne o 11.45 a hoci hudbu bolo počuť hrať v celom byte, naozaj nahlas bola len v spálni. Jeho spálňové dvere odizolujú ostatné časti bytovky od hluku, no cez jeho podlahu/môj strop sa vibrácie rozoznievali vynikajúco a ja som sa čudoval, že tie moje malé bábätká dokážu v takom hluku pokojne odfukovať. Našťastie sme ich cez deň poriadne zmorili. Povedal som si, že toto nebudem tolerovať a šiel som znova do akcie, búchať na dvere susedovi. Tento krát som si nerobil veľké ilúzie o tom, aký to je v podstate slušný človek a ako mu asi bude stačiť dohovoriť. Obával som sa, a právom, že mi neotvorí dvere. No veru ani mi ich neotvoril, ani hudbu nestíšil, ani nič.

Riešenie cez Noise Patrol linku

V Brightone a Hove funguje Noise Patrol - hliadka navštevuje sťažujúcich sa v piatky a soboty v noci medzi 10pm a 3am. Keďže to bola sobota a ešte “len” polnoc, zavolal som im a tam mi povedali, že ku mne pošlú nejakých ľudí. Že teda budú musieť vojsť do mojej spálne a presvedčiť sa, že hluk je naozaj neakceptovateľný. To ma nepotešilo, nakoľko mi tam tvrdo spali dve malé deti. Bola polnoc, keď sa mi ohlásili samotní členovia hliadky s informáciou, že sa môžu zastaviť o 20 minút. Paráda - taký som bol uťahaný z celodennej túry s deťmi a mohol som vďaka idiotovi susedovi čakať do 0.20am na akýchsi ľudí, čo mi prídu pobudiť deti vyzváňaním na zvonček od vstupnej brány, potom sa mi budú obutý prechádzať po spálni, kde deti spia, len aby napokon sa stal zázrak a ten debil zhora ukončil svoju párty.

Prišli, boli veľmi milí, identifikovali sa, vošli do spálne tichučko ako myšky, pokývali hlavami, že áno, je to dosť nahlas. Potom sme sa ešte zhovárali na chodbe kým chlapík vypísal abatement notice. Potom sa rozlúčili, šli hore k číslu 23 a ja som sa v duchu tešil, že ako skvele som to vymyslel. No bol v tom háčik: oni mu na dvere búchali síce výdatne - som to počul aj u nás v obývačke, na druhej strane budovy - samozrejme sused sa neunúval dvere otvoriť. Dostal do schránky papierik, ktorý si možno niekedy ráno našiel, no ten mi s problémom nepomohol. Mal na papieriku napísaný presný čas do kedy musí hluk prestať a ak hluk neprestane (čo som sa dočítal neskôr) po vydaní tohto oznámenia, tak vtedy, a až vtedy, sa začne jednať o trestný čin, ktorý je pokutovateľný.

Ja som si však akosi zabudol všimnúť, čo mi to radili, že mám robiť, ak hluk neprestane. Ja som si už v duchu tak veľmi fandil, tak silno myslel, že o problém je postarané, že som ani poriadne nedával pozor.

Sused im neotvoril, takže úradný papierik mu nebol osobne odovzdaný na mieste. Môžem sa domnievať, že ho našiel až tak asi o dvadsať minút neskôr, niečo pred jednou ráno. Hudba neustála a ja som nevedel čo urobiť, no potom som si všimol, že je hluk sa znížil a tak asi niekto oznámenie našiel. Keby som mal chuť sa s nimi naťahovať do rána, tak by som mohol volať znova na to isté číslo a začalo by sa to riešiť, no od toho ma odrádzalo hneď niekoľko dôvodov. O nich trošku neskôr.

Ďalší postup

Čo mi celkom jasne vysvetlili tí dvaja, čo stáli o pol jednej ráno v mojej spálni a spolu sme si vychutnávali výber skvelých hudobných hitov od môjho suseda, bolo teda že pre ďalšie kroky by bolo nevyhnutné, aby ma navštívili ešte raz, v tú noc, a namerali s prístrojom presnú úroveň hlasitosti. To ma však varovali, že by asi nenamerali dostatočný hluk - už to majú v uchu zjavne, stretávajú sa s tým často - no stále je to však nutné urobiť, aby sa s tým potom dalo pokračovať, ak by sused bol nenapraviteľný.

Bez tohto kroku, ako som sa neskôr dočítal, by sa so situáciou nedalo veľa robiť. Ak by však prišli a namerali čokoľvek, celé by sa to potom sprotokolovalo a dalo by sa to neskôr posunúť na miestny magistrát. Sused by mohol mať vymeranú pokutu, ktorej by sa nevyhol. No až tak ďaleko som to s týmto susedom nechcel ťahať - veď zatiaľ sa to stalo len niekoľkokrát (neviem povedať presne koľkokrát - v predošlých prípadoch som sa domnieval, že hluk ide od idiota z čísla 30) a hoci mi v noci neotvára dvere, dalo by sa s ním možno komunikovať osobne niekedy poobede (čo je tiež veľmi odporúčané, ak by ste teda potrebovali neskôr ísť na ten magistrát s vašim prípadom).

Svetlo na konci tunela?

Napokon som teda vedel, že nemám chuť znova volať, znova čakať na ďalších ľudí, znova ťahať uprostred noci návštevníkov do svojej spálne (už bolo niečo pred jednou hodinou, keď som zvažoval druhý telefonát). Taktiež som vedel, že asi keby merali, tak nenamerajú dosť. Tiež som nemal záujem postupovať vec pred magistrát - nie v tejto fáze ešte - pokojne neskôr, ak by sa to všetko znova a znova opakovalo. Zatiaľ si počkám, či sused bude o týždeň znova robiť hluk. Ešte mu asi hodím list do schránky, v ktorom sa mu pokúsim slušne vysvetliť, v čom je problém. Nechápem, prečo by malo byť potrebné dospelému 40+ ročnému človeku vysvetľovať, prečo nechcem mať hlasnú hudbu, klopkanie ihličkových topánok, časté splachovanie záchodu atď. každú noc a celú noc (cez víkendy) v izbe priamo nad mojou spálňou, no ak je to nevyhnutné, nech sa páči. Zdá sa, že legálna cesta k riešeniu tohto problému existuje, tak dúfam, že je nebudem musieť preskúmať až do jej nepekného konca.


Posledná úprava ( Monday, 22 April 2013 )
 
< Predchádzajúca   Ďalšia >