Peter Perháč - Osobná stránka - Super dlhá túra - 58 km
Domov arrow Novinky arrow Brighton&Hove Výlety arrow Super dlhá túra - 58 km
Super dlhá túra - 58 km
Hodnotenie čitateľov: / 22
SlabéVynikajúce 

ja-po-50-kmNedávno som uskutočnil zatiaľ najdlhší pochod môjho života - neuveriteľných 58 kilometrov (36 míľ) cez kopce South Downs (dodatok: už som prešiel aj dlhšiu trasu). Bol to parádny zážitok, z ktorého som vyviazol len s mierne opuchnutou ľavou nohou a jedným malým pľuzgierikom. Ešte niekoľko dní po túre som mal v hlave pocit, že sa svet okolo mňa pohybuje a cítil som potrebu stále kráčať. Bol to zápas nie len s fyzickou únavou, no bojoval som aj o minúty denného svetla, keďže prejsť toľko kilometrov trvá hodnú chvíľu a skoré februárové dni sú predsa len krátke.

Dátum9. február 2013
Čas (od-do)6.10 am - 5.45 pm
Dĺžka58 km / 36 mi
Čas (total)11h 35m
Čistý čas chôdze11h 20m
Priemerná rýchlosť5.12 km/h
TrasaHove (Holland Rd), Devil’s Dyke, Saddlescombe, Pyecombe, Ditchling Beacon, Housedean Farm, Rodmell, Southease, Alfriston, Jevington, Eastbourne Golf Course
Mapka

View SDW - 58km - Z domu do Eastbourne in a larger map

Celý zoznam výletov, ktoré vám odporúčam absolvovať v okolí Brighton a Hove nájdete TU.


Jedno studené sobotňajšie ráno som vykročil do tmy a vyštveral sa, za pomoci LED svetielka, na kopec nad Hove parkom. Na kopci sa už trošku začalo brieždiť, no ohnivá piškóta ešte stále nevykukla spoza pahorkatiny, cez ktorú som sa potom celý deň predieral až do svojho cieľa. Bol predo mnou dlhý deň a keď časom vykuklo slnko, mal som už prvých 8 kilometrov chôdze za sebou - už len 50 do cieľa.

Na prekrásny východ slnka som sa musel pozerať len tak úlomkovo; za jazdy, cez rameno. Prvú časť trasy som totiž kráčal opačným smerom - na severozápad k Devil's Dyke. Tesne pred Devil's Dyke som však neodolal a zastavil sa natočiť si tú pokojnú nádheru. Mierne snežilo a tá atmosféra skorého rána bola nezabudnuteľná.

Spustil som sa dole z kopca do Saddlescombe (pár domov a cesta) a pokračoval hore na ďalší kopec, z ktorého som sa zošmykol k diaľnici pri Pyecombe. Prešiel som po mostíku na druhú stranu a trošku cez malé zaspaté mestečko ku golfovému klubu. Ihriská sú rozťahané na kopci, po pravej aj ľavej strane South Downs Way (SDW), po ktorej som už od Devil’s Dyke kráčal, a ktorá ma zavedie až do Eastbourne.

Nečakane som musel odbočiť doľava, prejsť okolo stajní smerom akoby k veterným mlynom Jack a Jill, asi kvôli nejakej oprave cesty, po ktorej podľa mapy vedie SDW. Aj ako si pamätám spred dvoch rokov, kedy som tadeto naposledy kráčal s kamošom, SDW normálne neodbočuje k mlynom, no ja som si tentokrát musel mierne zájsť.

Po chvíli som dorazil ku kruhovému parkovisku pri kopci Ditchling Beacon, kde som prešiel na druhú stranu cesty a pokračoval známou trasou - smer Lewes (odkaz na článok: blackcap sign Ditchling beacon - Blackcap - Lewes) - až po bod, kde som nasledoval SDW dole z kopca doprava, k rýchloceste A27 a Housedean farme. Tu sa prejde mostíkom ponad diaľnicu a pokračuje dlhým tiahlym kopcom na pahorok nad Woodingdeanom. Tu už som začal stretávať ľudí, ktorý prišli z neďalekej prímestskej časti vyvenčiť psov, no časom som sa im všetkým stratil a pokračoval ďalej sám dlhou pustou panelovou cestou zvažujúcou sa k dedinkám Rodmell a Southease.

(domkyPopis trasy s niekoľkými fotkami: 7 Sisters - Woodingdean)

Rozhodol som sa zahnúť do Rodmellu, keďže viem, že je tam príjemný pub, v ktorom robia veľmi vysoko uspokojivú kávu a točia také-ako-všade-inde pivo. SDW obchádza Rodmell a ide priamo do Southease, no tiež sa kľukatí, tak zachádzka do Rodmellu vlastne ani nebola zachádzka. Doprial som si 15 minút na rýchle pivo a kávu, jedno utlmilo miernu tupú bolesť v chodidlách, druhé vynikajúco povzbudilo do ďalšieho trmácania sa. V tomto bode som mal za sebou už asi 34 kilometrov a panelový úsek cesty pred Rodmellom mi mierne rozhrkal kolená a dobúchal chodidlá. Nič čo by pivo a káva nespravili. Obrátil som poháre a vypadol z pubu skôr, než si nohy privyknú na nečinnosť a zdrevenejú. Tohto úkazu som sa obával asi tak, ako aj jednoduchého faktu, že ak sa tam zdržím pridlho, pocestujem posledné kilometre cez pre mňa neznámy úsek trasy po západe slnka, či po zotmení. Vo februári slnko zapadalo už niečo po piatej a tma nasledovala rýchlo. Mňa čakalo ešte 24 kilákov a nohy sa už nechceli hýbať veľmi svižne.

Prehľad časov slnečného prechodu pre 9.2.2013 v oblasti.

  • Begin civil twilight 06:49
  • Sunrise 07:23
  • Sunset 17:07
  • End civil twilight 17:41

Radšej som nezaháľal a pokračoval do Southease (cestičkou trošku pomimo SDW), kde som prešiel cez železničnú trať a začal sa plaziť na najstrmší kopec, ktorý cestou nájdete. Dá sa síce na neho vyliezť aj miernejším stúpaním, ak by sa človeku chcelo chodiť 500 metrov navyše a držať sa prísne trasy SDW, no... skratka strmo do kopca bola príliš lákavá a káva ma dobre povzbudila a takmer som stúpanie ani necítil v mojich kvalitne rozchodených nohách.

Predpoveď počasia pre daný deň som ostro sledoval už pár dní v predstihu. Podľa najčerstvejšej predpovede (ktorá bola až podozrivo veľmi presná) mal byť zatiahnutý no bezveterný deň a od západu sa mala na okolie mojej plánovanej trasy blížiť akási chmára s miernym dažďom. Už od Devil’s Dyke, kde som mohol byť svedkom mierneho sneženia, som si akútne uvedomoval, že predpoveď bude asi podarená. Takmer žiadny vietor a čierňava na západe. Pomaly sa mračno blížilo mojim smerom. Ešte som si tak v duchu žartoval, že tých za tých 15 minút v Rodmelli ma tie mračná dobehnú a pôjdem zvyšok cesty na nesprávnej strane hranice medzi suchom a ľahkými zrážkami. Veru, pár minút von z pubu som si mohol všimnúť ako mi dážď zmáča ramená.

Našťastie, keď som sa konečne vyštveral na kopčisko východne od Southease, sa mi uľavilo, keď som zistil, že vo výške len okolo 180 metrov nad morom už neprší, ale sneží. Pohyboval som sa trošku rýchlejším tempom v snahe predbehnúť posúvajúci sa front. Brázdil som kopcami magickou krajinou mierne pocukrovanou čerstvými vločkami. Kilometre v nohách ma netrápili, skôr som cítil prílev endorfínov a tento úsek po Alfriston som si asi prvýkrát naozaj dobre užil. Šiel som tadiaľ predošle už dvakrát, no akosi na mňa vždy dul silný vietor a tomuto úseku sa neporadilo ma okúzliť.

Prefrčal som cez Alfriston, keďže som už cítil, že slnko zasadá. Ono ešte bolo len skryté za hustými mrakmi, no mal som pocit, že už čochvíľa bude tma a mňa čakalo ešte niečo cez 10 kilometrov. Odhadoval som to tak na aspoň dve hodiny chôdze, ktorá sa každým kilometrom zdala namáhavejšia a namáhavejšia. Bolo čosi po tretej a tak som už tušil, že celú trasu stihnem za svetla, čo ma tešilo. Keďže som sa nechcel túlať po poliach s LED svetielkom, tak som radšej nerobil žiadne prestávky v Alfristone a vytláčal ďalšie kilometre z nôh.

Úsek SDW medzi Alfristonom a Jevingtonom som ešte nemal prejdený a počul som od kolegu, že je pekný. Musel som súhlasiť. Vysoký kopec, ktorý sa tiahol a tiahol a tiahol... ma síce veľmi, v mojej unavenej situácii, nepotešil, no zato som nemohol si nevšimnúť ako je tam pekne a aké krásne sú vyhľady naokolo. Odporúčam vám niekedy zájsť do Alfristonu, potom prejsť do Jevingtonu, odkiaľ sa môžete vyštverať do Friston Forestu a vrátiť sa k autobusovej zastávke pri Seven Sisters Country Park.

V Jevingtone na mňa už zosadla únava a ten posledný tiahly kopec, ktorý predeľoval mňa od Eastbourne sa mi javil nekonečný. Asi hodinu som stále kráčal len do kopca. Napokon som sa poobzeral okolo seba, slnko už zapadlo, no ešte bolo vidno. Ako som sa tak blížil k autobusovej zastávke pri golfovom ihrisku, odkiaľ som si zobral autobus naspäť do Brightonu, krajinu okolo mňa zahalila tma a pár minút po zotmení som nasadol na autobus (bez čakania, také veľké šťastie som mal) domov.

Následky

Autobus číslo 12 však nejde až do Hove, kam som sa potreboval dostať. Tak som na North Street v Brightone prestúpil na iný. Tu som mal možnosť zistiť, aký efekt má na moje unavené nohy niečo vyše hodiny nečinnosti. Ledva som sa skotúľal dole schodami z horného poschodia busu a vyšuchtal sa cez dvere medzi ľudí. V Brightone si ľudia ľudí veľmi nevšímajú, alebo aspoň sa snažia tváriť, že ich nič nezaskočí. No pár pohľadov som si nemohol nevšimnúť aj napriek tejto skutočnosti.

Došuchtal som sa, ako po celodennej jazde na koni, k druhému autobusu, kde som pre istotu ostal stáť a snažil sa rozhýbať svoje stuhnuté nohy. Akosi som napokon odkrivkal tých posledných 500 metrov domov, čo mi trvalo asi 10 minút.

Doma som skontroloval chodidlá - jedno mi opuchlo, lebo sa mi na ňom akosi pootočila ponožka a jej zošev sa mi zaryl do stupaje. Inač nič. Len ma časom zachvátila triaška, ledva som stihol nataviť si budík a zhodiť sa do postele, aby som sa akosi cez to najhoršie pretriasol a časom zaspal. Budík ma o jednej v noci zobudil, aby som sa aspoň napil a umyl si zuby. Cítil som sa síce lepšie, no keď som doumýval zuby, znova na mňa prišla triaška, tak som spánok opakoval, tentokrát bez budíka, pekne až do rána.

Zobudil som sa čerstvý ako rybička. Nohy síce trošku tvrdé - cítil som, že som čosi prešiel - no pohybu schopné. Chodildá ešte mierne bolestivé pri našľapovaní, no prechádzka do malého Tesca po chlieb a kávu sa osvedčila ako dobrý liek na takéto drobné sťažnosti. Zvyšok dňa mi už bolo do tanca a až večer, ako som sa tak luhoval vo vani, som si objavil malý pľuzgierik na ľavej stupaji. Ten som prvýkrát v živote nechal na pokoji, ako sa odporúča, a on sa ozaj za pár dní bez stopy vytratil.

Celkom ľahko som obstál po takej dlhej a namáhavej túre. Plánujem niečo dlhšie. 63km z Chichestru domov do Hove. Už čoskoro.

Celý zoznam výletov, ktoré vám odporúčam absolvovať v okolí Brighton a Hove nájdete TU.

ja-po-50-km
Takto som sa začervenal po prvých 50km. Už som mal celkom aj dosť, ale ešte ma čakal jeden kopčisko a zvyšných 8km

Posledná úprava ( Tuesday, 23 July 2013 )
 
< Predchádzajúca   Ďalšia >