Moonlight Sonata je (zatiaľ) jediná skladba, ktorú som sa naučil zahrať na klavíri úplne celú. Trvalo mi zhruba tri mesiace sa ju naučiť a nacvičiť si ju, no začínal som len s výtlačkom nôt a elánom. O notách neviem takme nič, len čo som sa naučil rozlúštiť ktorá čiarka či medzierka zodpovedá ktorému klávesu a ako sa hrá "sharp" či "double sharp". Napostupne som sa prelúskal cez všetky strany notovej osnovy a zapamätal si celých (vyše) päť minút tejto krásnej skladby.
Ešte jedna vec mi pomohla veľmi pri skúšaní - a to video na YouTube od Ukrajinskej klavírnej bohyne menom Valentina Lisitsa - tej to ide krásne! Nádherne a elegantne zahraná skladba.
Tak ako každá dobrá gazdiná nikdy nemôže byť spokojná s jedlom, čo prichystala pre hostí, tak i ja na svojom diele vidím len množstvo chýb: tuto by som to vylepšil takto a tuto by som to zahral pomalšie, tu by som to nehral tak sekane a tu by som to chcel zahrať tichšie...
No napokon väčšina problémov s touto nahrávkou sa dá celkom právom zvaliť na nedostačujúce technické vybavenie. Tým myslím: zlé klávesy, zlá kvalita nahrávky (zvuk aj obraz). Klávesy (Yamaha YPT-220) sú tie najlacnejšie z tých, čo ešte nepatria do hračkárstva. Nie sú citlivé na dotyk (teda akokoľvek silno či slabo do nich udriem, budú hrať stále rovnakou hlasitosťou) a tie 2x5W repráčiky v plaste nedodávajú výslednému zvuku na kvalite. V neposlednom rade nedostatok klávesov je zárukou nespokojnosti rovnako poslucháča, ako i, ehm, virtuóza :-)
Zatiaľčo normálny klavír má 88 klávesov, moja Yamaha YPT-220 ich má len 61. Čo si už počnem?
Video nasnímané z blbej web kamery, zvuk zachytený skype mikrofónom pripevneným priamo na plastové telo klávesov, tiež nie je najlepší nápad. No dodáva to nahrávke na autentickosti a o to išlo - aby mi ľudia mohli veriť, že to naozaj viem celé zahrať :-)
