Den prebehol pokojne a spokojne. Rano sa nedalo ani s nikym pokecat, lebo v dome panoval zhon a nervozita, kedze dnes mali prist do restauracie Castel Gandolfo natacat daky ludia z miestnej televizie – treba brat do uvahy ze miestna televizia tu nie je ako Popradska TV pre 60 000 ludi, ale pre Chicagsku aglomeraciu – nieco okolo 12 000 000 ludi.

Bola to pre majitelov restauracie velka pocta a uzasna prilezitost sa ukazat v telke aku vybornu pizzu v Gandolfovi caruju, a tak sa zvrtali a prichystavali vsetko mozne. Mal som tu moznost s pripravami trosku pomoct a to uz tak, ze som vo Worde prichystal celkom pekne a jednoduche menu Pizza Specials pre dany den.

Vytlacili sme menu, zjedli prazenicu a vydali sa na cestu k Petovi do Bridgeview, kde teraz sedim pred zavretymi vratami. Dosli sme a povykladali vsetky tie haldy satstva, co sme na nasej ceste po Amerike ponakupovali. Bola to celkom slusna kopa, ked sa to tak rozprestrelo po podlahe. Chlapi nam popriali vela zdaru s prebalovanim habov do krabic, ktorych sme zatial naplnili desat a este nam aspon pet bude treba dokupit. Balili sme ako divi do tristvrte na jadnu, potom sme sa podeli do Chicago downtown – ku mrakodrapom – kde sme boli ocakavani pri natacani toho shotu v Castel Gandolfo.

Napokon nas nikto nenatacal, asi sme nevyzerali dost reprezentativne. Uznam, na sebe som mal navlecene moje oblubene zlte 9-rocne K-jam tricko. Podla mna vyzera ako nove, ale uz sa nasli neprajnici co kritizovali, ze vyzera vypelichane. Neverim.

Dali sme si pivo – Budweiser – a jednu celkom obycajnu prazdnu bielu pizzu, vlastne len cesto s mozarellou a cesnakom. To sme si posypali susenymi chili paprickami a pochutnavali si na tom, kym pizza neochladla, syr nestvrdol a potom to uz chutilo o nieco slabsie. Dali sme si este vyborny zeleninovy salatik a cakali sme, ze co sa bude diat dalej. Jakubova zena – Jasa – bola sice poriadne v treme ked mala ist robit s televiziou interview, ale zvladla ho uzasne. Ponatacalo sa jedlo, pofotilo sa, odbornik cez jedlo sa poprehryzaval v roznych pizzach, z kazdej trosku nacal aby sa nepovedalo a potom po ich odchode prisiel rad na nas. Pofotili sme sa s majitelmi, s jedlom, a napokon sme skoro z kazdej pizze dali aspon kusok, lebo vsetky boli ozaj vynikajuce.

Dali sme si este kolu, potom na zaver nas casnicka nahovorila este na kolacik Tiramisu, ktory sme si vychutnali s vybornou talianskou kavickou. Spokojni sme sa pobrali nakupovat do dalsieho nakupneho centra, kde sme stvrdli az takmer do zotmenia. Potom sme sa premiestnili cez upchate Chicagske cesty asi dvadsat kilometrov dole do Bridgeview, kde este stale sedime v aute a cakame na Peta.