Vcera rano sme sa zobudili, pomerne neskoro po dlhej nocnej ceste, v meste Jackson, stat Mississippi, a pobrali sme sa na sever – na plane bola zastavka v Memphise, konkretne v Elvisovej vila Graceland. Tak sa veru i stalo, prisli sme do Memphisu okolo jednej a vliezli do miestnosti, kde sa predavali vstupenky do Graceland-u a inych elvisoidnych expozicii. S listkami sme zamierili na zachod sa poriadne vysrat, aby cloveku nutkanie nekazilo zazitok z prehliadky. Navsteva zachodu bola nevyhnutna pre nas oboch, lebo do Gracelandu sme prichadzali z cinskej restauracie, v ktorej sme sa zastavili este cestou.

Restauracia mala jednu taku zaujimavost, a nebol to fakt, ze bola cinska. Bolo to take to miesto, kde sa ludia prezieraju, kedze uz vonku na ulici bol napis, 'eat all you can' – cize 'zer kelo do seba vtrepes'. Mmmm... ale sme si dali, ledva sme sa odgulali par metrov vedla si zakupit tie spominane listky.

Tak teda sme sa paradne vysrali a spokojni sa postavili do fronty na kyvadlovu dopravu, ktorou nas v skupine mali prepravit asi tak 200 metrov pred Elvisov dom. Vlastne sme len krizovali Elvis Presley Boulevard a presli par metrov hore kopcekom prijazdovou cestou k vile. O samotnom Graceland-e nebudem obsirne pisat, to treba zazit, na vlastne oci vidiet, no a kto ma ozaj zaujem, vsak zajdite si pozriet nase fotky z cesty do USA, niekolko ich tam je aj z Elvisovho domu. Videli sme jeho preslavenu Jungle Room, mnozstvo jeho platinovych platni na stenach, jeho hrob.

Potom sme este vliezli do niekolkych expozicii, napriklad vystava Elvisovych aut a motoriek, vliezli sme do jeho privatnych lietadiel, popozerali fotky z jeho casov cez vojnu ked bol v Nemecku. Videli sme Elvisove obleky a mali sme moznost si zaspievat Karaoke s nim v telke. Bolo to pekne poobedie v Memphise, Graceland mozem kazdemu len odporucat, hlavne fanusikom Elvisa.

Z Memphisu sme sa viac menej rychlo zdekovali, len co sme na chvilku zastavili pri rieke Mississippi, odfotili sa pri nej, odfotili si vyskove budovy Memphisu a potom sme presli cez most do Arkansasu. Mali sme namierene do Gosnellu, kde som pred deviatimi rokmi stravil desat mesiacov - cely jeden skolsky rok som tam navstevoval miestnu Gosnell High School. Dufali sme, ze sa nam tam podari najst niekoho z tych ludi, co som tam pred rokmi poznal.

Najprv sme sa snazili najst tetu Carol, klopali sme na dvere, ale nikto neprichadzal. Tak sme sa pobrali dalej, reku je mozne, zeby sme este nasli na starej adrese rodicov Justina. Zaparkovali sme pred ich domom a podla cedulky 'Pozor zly pes, pouzite zvoncek' sme hladali zvoncek a bali sa vojst na pozemok. Zvoncek sme vsak nenasli, tak som otvoril branku a vosiel pred dvere. Klopem, nic. Tak otvorim dvere do domu, tam taka mala predchodba, klopem na este jedne dvere a pocujem krik, ze mam vstupit. Tak otvorim dvere a uz z chodby cez kuchynu vidim, ze doma su vsetci, aj Justin, aj jeho snubenica, jeho maly dvojrocny synator - Joshua. Obaja rodicia boli pritomni tiez, ani sa velmi nezmenili za tie roky. Vlastne, nezmenilo sa v dome, ani v celkom okoli, skoro nic. U nich doma boli na stole este stale tie iste spinave riady po spagetach ako tam lezali aj pred osmimi rokmi, v obyvacke som nemal pocit, zeby dakto posledne desatrocie povysaval, akurat co premiestnili velke kreslo hlavy rodiny tam, kde stal kedysi velky televizor, a ten telkac sa logicky nachadzal na mieste, kde kedysi tronil sef rodiny (v jeho nepritomnosti ja). Aj gauc sa mi zdal byt vymeneny, ale ten rychlo nadobudol naskovaciu vestvu spiny, tak to je tazko rozoznat.

Kukali jak puci, ze kto sa to dovalil, ale ked som sa spytal ci si ma pametaju, tak hned kricali ze PEPO! a ze veru hej, a hned mi poukazali na moju fotky zaramovanu, polozenu na plicke v obyvacke - kolko pocta - a potom este aj velmi staru fotku z pred deviatich rokov, kde sme aj s Joshuom a inymi vymennymi studentmi. Posadili sme sa, dali si kolu a zacali sme sa vykecavat. Potom nam Justinov otec Jerry ukazal jeho kabinet so zbranami a tri lovecke kuse, bo som chcel vidiet. Aj sme si spravili vylet do spracovarne bavlny, kde Jerry uz 20 rokov pracuje. Vola sa to Cotton Gin a pozberana bavlna z poli sa tam cese a cisti od supiek a bali do balikov nahusto nalisovanej cistej bielej bavlny vhodnej na tkanie a dalsie spracovanie. Poukazovali nam to tam, porozpravali, ukazali co sa zmenilo a co sa chysta zmenit, potom sme sa vratili nazad do domu a poukazovali si fotky z poslednych rokov.

Cele stretnutie bolo velmi zaujimave, zdrzali sme sa do druhej rana, bavili sme sa o americkej politike, socialnom systeme, atd... az kym kazdemu neklipkali oci od unavy, tak my sme sa rozlucili a podeli sa ta het dalej, dakam kde by sa dalo prespat. Ale akosi to nemalo zmysel, lebo ziadne rozumne moteli cestou neboli a komu je naco motel, ked je 4 hodiny rano? Prespali sme teda v aute, zastavili sme sa na akejsi pumpe a tam v sklopenych sedadlach pohodlne ako na posteli, no bohuzial velmi kratko, pochrapali sme dve-tri hodinky a pokracovali v ceste do St.Luis. Tam sme sa boli najest a stravili sme cely den nakupovanim, co bolo zo zaciatku velmi tazke, kedze sa nam zatvarali oci, ale to sa nejak rozchodilo a az do zotmenia sme nakupovail ako divi, auto mame plne az po strechu, a to auto nie je zrovna male, kedze je to Dodge Caravan.

Potom sme zasli do motela a spali do desiatej rana.