Tento den bol zatial najzazitkovejsi, musi sa uznat. Bolo toho ozaj vela a uz na mna dolieha unava. Predsalen je uz jedna hodina rano. Budem musiet zvysok dopisat zajtra pocas 700km cesty dole na Floridu do mesta Tampa, kedze teraz uz na to ledva dovidim a postel vola. Dobru noc zatim.

Este pred vstupom do oblasti narodneho parku sme sa zastavili v nakupnom centre, kde sa nam po dlhej dobe podarilo najst a zakupit adapter z europskej zasuvky na americku, takze po veceroch sa da pracovat na pocitaci dlhsie nez baterka dovoli a mozeme dobijat baterky do notbukov a fotaka aj pocas noci. Hned vedla shopu kde sme zakupili adapter bola predajna zlacnenych potravin. Vliezli sme dnu, ze reku kupime uz konecne tu horcicu k parkom a klobaskam. Tato nasiel horcicu, stala len dolar (ze jaka super akcia, v porovnani s $2.60 na cerpacej stanici), no zvlastny na nej bol datum spotreby: pred mesiacom uz mala byt zjedena. Tato argumentoval, ze horcici nic nemoze byt, ze bereme, ale dal sa odhovorit.

Vosli sme potom do velkeho supermarketu Krogers a tam sme nakupili ovocie (po dlhej dobe klobaskovania padlo velmi dobre) a po chvili som nasiel tu istu horcicu za 89 centov a este rok bola jedla. To sme sa ale cudovali, ze co to za akciovy obchod bol predtym. Kupili sme si, aj s vernostnou zlavou, pecene kurca, na ktorom sme si do dalsieho rana pochutnavali. Spokojni sme sa vybrali Smokies.

Popri ceste sme si vsimli celkom neobycajny dom: bol cely postaveny hore nohami, cize strechou dole. Cez dieru v streche sa do neho dalo dostat a z vnutra bol tiez urobeny cely naopak a, akoby bol prave spadol na strechu, plafony boli dopraskane a akoze padali, vzduchove potrubia a kabelaz bolo vidno. Celkovo sa dizajnerovi podarilo dosiahnut uzasny efekt. Pofotili sme si to zvonka i zdnuka a sli dalej. Bola to vpodstate akasi atrakcia pre deti (Wonderworks) a tych tam bolo neurekom a urcite ich cakal krasny zazitok.

Zase raz sme vystartovali na cestu do Great Smoky Mountains National Park. Vosli sme do celej zelenej zalesnenej casti a zacali hikat. Tu a tam sme sa zastavili a urobili niekolko fotiek v prirode. Zabocili sme aj k jednej "picknick area", kde sme obdivovali ako pekne si vedia pre seba americania vystavat piknikove miestecko. Stol a lavice, gril, smetny kos, a miesto na parkovanie: takato konstelacia sa opakovala hadam aj 50x v rozumnych odstupoch, aby si piknikanti nekukali do tanierov. Hned sme robili plany na opekanie klobasky ked sa vratime z tury, no malo to hacik: nemali sme zapalky, a napokon veru ani cas.

Ako sme tak sli dalej, zazreli sme cedulku Alum Cave Bluffs trailhead a tak sme zaparkovali a reku ideme sa prejst trosku po kopcoch. Nabalili sme batoztek a vydali sa na cestu. Pri zaciatku chodnika bol stojan s brozurkami s informaciami o konkretnej ture. Velmi pekne pripravena brozurka, skoda ze na Slovensku si nikto neda tu namahu cosi take vydat. Prekrocili sme rieku po peknom drevenom mostiku a sum tecucej vody prehlusil aj posledne slabe zvuky okoloiducich aut. Zacal sa prekrasny zazitok v Smoky Mountains. Dzungla. Najprv ma napadlo, ze sme v dzungli, ked okolo nas taky husty zeleny vlhky les a splet rododendronovych stromikov a ich pokrutenych oranzovych konarov. Hikali sme a fotili na kazdom kroku este najblizsiu polhodinu a potom este jednu polhodinu a potom takmer do sameho konca tury a aj cestou nazad. Prekrasny zazitok; a Smokies sa naozaj ukazali, ako sa patrilo, zahalene v zavojoch hmly. Jedna basen.

Ledva sme presli par metrov a takmer som stupil do neobycajneho hovna. Mal som otvorenu brozurku s informaciami o trase a cital tych par zakladnych informacii. Nekukal som velmi pod nohy, no zrazu som citil, ze som o cosi zasuchol spickou. Pozrem pod seba a tam hovno velke ako hrom, fialovkasto-modro-cervene plne semiacok. Hned som sipil, ze to zanechal turistom na pamiatku medvedik. V brozurke som aj na dalsej strane nasiel text o ciernych medvedikoch, ktory v regione ziju a sem-tam prechadzaju cez turisticke chodnicky. Najlepsie sa vraj da zistit ci su v okoli medvediky je hladat ich ovocne hovna. Ani som velmi hladat nemusel. Cestou sme videli este aspon tri dalsie, a to vsetko na chodnikoch. Asi sa mackom lepsie kadi ked ich trava nestekli po podvozku a vyuzivaju nase chodnicky ako wc.

Uz zo zaciatku nas zarazalo kolko hub rastlo popri chodniku a vecsina z nich bola dokonca jedla. Vela kozacikov a roznych druhov hribikov a rydzikov. Celou cestou sa nam naskytovali malebne zatisia s takymito roznymi hubkami. Dost sme ich aj pofotili, ked uz zbierat ich nam bolo luto. Po urcitom case vyslapu sme dorazili k Arch Rock, kde sme cez kamenne schodiky vystupali cez taku dieru v skale, ktora vola cela pekne oranzova, len sa nezdalo, lebo v nej bola riadna tma a cela bola navlhnuta a mokra. Vystverali sme sa hore k takej vyhliadke, kde si trojica ukecanych juzaniek robila piknik a ostosest debatovali o svojich muzoch, ohovarali ich a smiali sa. Tato, ako si tak fotil okolie a americanky, skoro pristupil hada, ktory skruteny lezal v trave a vyhrieval sa. Zbadal som ho a rychlo upozornoval tatu. Z hada sa vyklul zbabelec a vobec sa nechcel pustat do bitky. Utiekol do hustia a tak sme ho este chceli odfotit, no akosi nevyslo. Tato ho este chytal za chvost, no nedal sa vyprovokovat, bola to asi daka Zofka.

Zo Smokies sa uz zadymilo a nad nimi sa tiahlo riadne mracno, ale nie take seriozne dazdove, skor len take turisticko-atrakcijne. Presne ako z dokumentarneho filmu o Smoky Mountains, hmla sa zdvihla a potom na nas zasadla, ako sa patri. Bolo to carovne, tak sa predierat horami po chodnicku obklopenom dzunglou (teda ten typ porastu - rododendrony a podobne - dzunglu silne pripominal) zabaleny v hmle. Miestami von z hmly, miestami nazad v hmle: krasne. Fotili a natacali sme zase ako divi.

Prisiel ten cas, ked sme sa dostali na samotne Alum Cave Bluffs (co sme nevedeli ze to uz je ono a my sme pokracovali dalej). No tesne predtym sme este stihli zazit take kratke mile stretnutie s partiou starsich americaniek - aktivne babicky na vylete - ktore prechadzali po zuzenom useku, pridrziavajuc sa retazi a opatrne naslapujuc na navlhnute skaly. Kazda zo skupiny mala na sebe zavesenu rolnicku a tak prijemne cinkali ako ovecky. Pekne nam podakovali, ze pockame na to kedy okolo skaly presplhaju a my reku, ze 'no problem', ze nam to nerobi problem pockat. Vsimli si akcent a tak sa spytali zo zvedavosti odkial sme. Trosku sme pokecali, kedze mali akusi znamost co prisla ci odisla kedysi kamsi do Slovinska a to bohuzial pre cely svet je zjavne jedno a to iste a Slovensko. Co uz sa s tym da narobit?

Presli sme k tym Bluffs, coz su take vysoke skaly akoby utes, no nie pri mori, no a my sme sa objavili pod nimi a nie na nich. Dole pod nimi bola slusna vrstva celkom jemnuckeho oranzoveho prachu, ktory mam doteraz nalepeny na topankach. Skaly boli celkom uzasne v takom prostredi a v neustale putujucej hmle. Nevedeli sme ci to je uz ono, tak sme pokracovali v ceste tade, kade aj mnohi ini sli. Ta viedla na kopec Mount LeConte a bola asi tri mile dlha, z coho my sme zmakli takmer jednu milu, kym sme sa spametali, ze uz asi prilis dlho ideme a ceste k Alum Cave Bluffs nie je konca kraja. Opytal som sa teda okoloiducich hikerov, ze ci to este dalej ci to uz ahdam aj nazad, no a tak sme zistili ze uz sme to presli a, kedze pan mal na ruke aj krokomer a vedel presne kolko mil presiel, aj presnu informaciu o tom ako daleko mame na kopec a z kopca. Nebolo casu pokracovat na vrchol kopca, tak sme to v tom momente otocili nazad, ze reku sa este najeme (dame to pecene kurca) kdesi na peknom mieste s vyhladom a pojdeme do auta. Este bola v plane vyhliadkova veza na Clingman's Dome, co je najvyssi kopec v Smokies.

Najedli sme sa na tom istom mieste, kde predtym bufetovali tie ukecane americanky, a zliezli sme dole k autu. Previezli sme sa este trrosku dalej, kde bolo parkovisko s oznacenim statnej hranice medzi Tennessee a North Carolina. Odtial bol pekny vyhlad na kopce a akysi kameraman tam na velku profesionalnu kameru natacal ako sa pomaly valia mraky cez kopce a udolia. Sli sme este o zastavku dalej, k tej vyhliadkovej vezi na najvyssom z kopcov - Clingman's Dome. Presli sme sa po asfaltke 800 metrov pomerne strmo nahor - cestou som si odfotil zajka ako si pokojne nufka v travicke a nechava sa fotografovat ludmi - a potom sa slo po takej zaujimavej tocitej rampe az hore na vrch vyhliadky, kde okrem normalnych ludi boli aj akysi cudesni sektari, teda bola tam baba v jednoduchych jednofarebnych satach, cepiec na hlave a na nohach nic. Celkom bosa tam stala v takej zime, ved ono vo vyske okolo 2200 metrov nie je nikdy prilis teplo. Mne bola zima pri pohlade na jej bose nohy - brrrr.

Potom nasledovala jazda dole z kopca az do indianskej rezervacie, konkretne do rezervacie kmena Cherokee. To vsak uz prsalo a osada, do ktorej normalne vodili turistov na prehliadku uz bola zatvorena. Ajtak nic moc, sli sme dalej - do Atlanty.

Do Atlanty sme sa prigulali az okolo jedenastej v noci, plus-minus hodina. Trosku sme pozabudli, ze uz od Indiany sa nachadzame v inom casovom pasme, tak teraz vobec neviem kolko vlastne je hodin, lebo na kazdom pristroji je iny cas. Cestou do Atlanty z Cherokee rezervacie sme prechadzali cez zaujimavu peknu zelenu zvlnenu krajinu, kde sa dal obdivovat husty porast rychlo-siriacej sa popinavej rastliny Kudzu. Vraj ju tu nazvyaju "The vine that ate the South" (vinic co zozral americky juh). Kudzu celkom pohlti vsetko co mu vlezie do cesty, kedze narastie az 30 centimetrov za den! a tak clovek ani nevie co sa pod nim srkyva: niekedy stoziare, inokedy stromy, kriky, mastale, traktory, auta... Uzasna rastlina to je, som rad, ze som mal tu cest ju konecne vidiet nazivo, lebo uz som o nej pred rokmi cital. Pozrite si par obrazkov, ked mate cas.

Do centra Atlanty nas vtiahla siroka dialnica, stale ta ista Interstate 75, no a nase navigacne pako nas zatiahlo kamsi do stvrte Martina Luther Kinga, ku Atlanta City Townhall ci co to bolo. Skratka, ocitli sme sa zaparkovani v cernosskej stvrti, pekne daleko od toho zaujimaveho a pekneho, od vsetkych tych krasnych vysvietenych mrakodrapov a akehosi "centra", ktore sme vlastne neskor ani nenasli. Tak sme vykrocili ku mrakodrapom, prekracujuc cestou po chodnikoch polihanych cernochov a dufajuc, ze sa na nas nikto neozve. Cestou tam sme mali celkom aj stastie. Az cestou spet sa par sociek naslo, co nam trosku zdvihlo hladinu adrenalinu. K tomu vsak neskor. Teraz pride zabavna cast.

Ako si tak kracame a uz sa celkom dobre priblizujeme k tej mrakodrapovej casti, zacalo v uliciach pribudat cudesnych ludi a potom sme si vsimli, ze po nasej pravej strane to je akesi rusne. Boli sme prave pred vjazdom do hotela Marriott Marquis, no a tam sa zbiehali a postavali rozne cuda, niektore zo Star Wars, niektore zo Start Trek-u a niektore asi z cvokarne. Reku, pofotime trosku. Potom, reku nakukneme dnu. Vopchali sme sa do davu a vliezli do hotela. Obrovska sala na prizemi srsala rusnou vravou a ludia sa premavali z miesta na miesto. Zizali sme, ze kde sme sa to dostali. Postavili sme sa na eskalator a vyviezli sa o poschodie vyssie, kde sa nachadzala asi majoritna cast zo zucastnenych. Jednalo sa o akysi Dragon Con, konferencia maniakov pocitacovych hier a sci-fi filmov. Kdesi tam vraj boli aj ozajstne holiwoodske hviezdy, s ktorymi sa tito ludkovia asi prisli vyfotit. Pre nich urcite uzasny zazitok. Vlastne aj pre nas, len som tie kostymi, ani ludi, akosi nedokazal brat vazne.

Potom sme zdvihli hlavy a ostali ohureny tym, ako je nad nami 50 poschodi vysoka diera, az kdesi daleko daleko strop, ku ktoremu palilo niekolko vytahov. Hmmm... zasli sme do lobby a privolali si vytah. Pockali si na ten spravny, z ktoreho bol najlepsi vyhlad na konferenciu a zviezli sa nim na 46. poschodie. Cestou praskalo v usiach, lebo ten vytah mastil ako sialeny. Na sidlisku v Poprade by clovek za ten cas vysiel vytahom tak akurat na stvrte poschodie, nezartujem. Presli sme sa dookola a pod nami boli kdesi daleko hlboko vsetci ti divni ludkovia v kostymoch a prevlekoch. Ako z ineho sveta. Cez okna sme si pofotili Atlantu, sice len malu cast z nej, z ftacej perspektivy a potom sme sa zase zviezli rychlovytahom dole do davu. Pofotili sme sa tam s priserami a panacikmi, neskor na nas nadabil aj taky ten gulaty robot z hviezdnych vojen. Tak sa pekne krutil, blikal, posuval, vsetci sa s nim fotili, tak som sa veru s nim scvakol aj ja. Potom som si vsimol ako ujco co stal opodial, s rukami za chrbtom, dialkovym ovladacom ovladal robota tak, aby ostatni mali srandu. Dobre to robil, fiskus jeden, normalne som chvilu veril, ze ta masina ma akysi program a riadi sa sama.

Potom sme sli este kusok dalej smerom do mesta, pofotili si rusnu dialnicu z mosta ponad nu, no zhodnotili sme, ze kracat az ta medzi ostatne mrakodrapy nema zmysel, ak nechceme bludit do rana po Atlante na ceste nazad k autu. Otocili sme to a cestou spet sme este vliezli do hotela oproti - tento sa volal Hyatt Regency Hotel - ktory bol o nieco nizsi a menej zaujimavy, ale aj tu sme sa vyviezli vytahom na nejake 22.poschodie, odkial sme mohli tiez vidiet dole ludkov v prezlekoch. Zabludili sme este aj do siene, kde prebiehal otrasny koncert spievajucich priser Spider Lilies, tak sme ich trosku poobdivovali a utiekli z tadzi von.

Cestou k autu nas dohnal jeden cernoch a dal nam do ruky akesi noviny o Atlante a charite a potom pytal penezi na hladujuce male deti. Tak sme mu noviny vratili, lebo to vytahovat penazenku uprostred prazdnej ulice pred akymsi cernochom... nevedie k nicomu dobremu. (Hoci: keby bol odhodlany nas ozbijat, tak co uz by sme spravili?) Tento si pokojne zobral novinky nazad a nechal nas napokoji. Ten druhy uz nahnal trochu viac strachu, kedze ten si nas nasiel uprostred parkoviska, na ktore sme sa neskor presunuli. Zatialco ja som sa snazil pofotit akesi mrakodrapy, co vyzadovalo akusi oporu ako stativ a spekulovanie nad dlzkou expozicie a niekolko pokusov kym to bolo aspon ako-tak ok, tato cosi v aute riesil.

Zjavil sa tu z nikade, len tak z tmy cernoch (kdesi tam pod stromom spali viaceri, len tento sa prebudil asi) a so spevom sa prihnal k autu. Tato sa zamkol, zatiahol okienka a ja som ostal ta vonku a cernoch chcel aby mu tato otvoril. No a teraz ako sa ja mam dostat dnu? Prisiel som k autu a uz si chcel so mnou podavat ruky. Tu slusnost som v sebe nenasiel, lebo som nevedel akym chmatom mi vykruti ruku a co bude nasledovat dalej. Tak som nezdvorilo odmietol jedho spinavu dlan a ked tato odistil dvere, otvotil som si ich akoze nic sa nedeje, ze vsak len tak v pokoji odideme, len za nami ostane dym z asfaltu. No kamos sa nedal, pekne mi otvoril dvere ako gentleman, pockal kym si nasadnem, potom sa postavil tak do dveri, ze sa nedali zavret a natahoval ruku, ze by rad dake drobne na jedlo. No v takej situacii uz nic nevyzobre, bo nastartovano bolo, stacilo len odist, kludne aj s otvorenymi dverami, no clovek zasa nechce byt nehumanny, lebo vpodstate sa slusne spraval ten zobrak. Tak sme mu vysvetlili, ze chceme proste len odist v pokoji a on po troske vahania napokon odstupil a my sme sa zavreli, zamkli a odkrutili sa het. Trosku nas stretnutie prebudilo a tak sme potom po prichode na hotel ostali strasit este par hodin. Potom sme do rana vyspavali.