Den sme zacali v hoteli pri Indianapolise, v state Indiana, a pocas neho sme sa cez Kentucky prepracovali az do Tennessee, nedaleko hranice s North Carolina. Este v Indiane sme sa zastavili rano vo velkom nakupnom centre v oblasti mesta Edinburgh, juzne od Indianapolis (samozrejme, ked uz tym smerom cestujeme).

Zrobili sme proti nasej voli celkom slusny nakup v Pume, Adidase a Columbii, ked uz mali take pekne ceny. Dokonca v Indiane je aj DPH len okolo 6.5% tak to bolo lepsie nez v Chicagu. Kupil som si Columbia Titanium koselu, ktoru si mozno necham a mozno podarujem, to sa este budem musiet rozhodnut. Podeli sme sa potom dalej, smerom do Louisville, kde sme sice planovali zastavit a popozerat, ale akosi sme nemohli na internete najst nic dostatocne putave, co by nas prehovorilo aby sme tak naozaj urobili. Vsetko hovorilo proti navsteve Louisvill-u, tak sme ho aj nakoniec nechali napokoji a len si ho vyfotili zajazdy z auta.

Presli sme do Kentucky ani sme nevedeli kedy - ono teda vlastne uz Louisville je v Kentucky - a odbocili na Lexington odkial nas uz tahala Interstate 75 az tu dolu, a hadam nas potiahne aj az na Floridu. Za Lexingtonom sa zacala krajina riasnit, pribudlo zelene, zacalo sa nam Kentucky pacit. Zbehli sme z dialnice a naobedovali sme sa v restauracii Cracker Barrel, ktora je tu po juhu Ameriky celkom slusne rozsirena, teda cestou som neskor registroval este aspon 8. Zaspominal som na ten jeden raz co som v takejto restauracii jedol pred osmimi rokmi v Missouri a pobrali sme sa dalej. Prepilili sme Kentucky a vliezli do este krajsieho Tennessee, kde krajina je uz ozaj velmi pekne zpahorkatena a zelena, je to uz aj dost juzne, tak je tu prijemne teplucko a k veceru sviezi vlhky vonavy vzdusik (skoda, ze v tejto motelovej izbe, kde prave sedim, smrdi stuchlina este horsie nez u nas v byte v Brightone).

Po ceste tu maju popri dialniciach kde-tu velmi pekne stavadielka, no a niektore su este take extra specialne ako napriklad dve, na ktorych sme sa dnes zastavili. Jedno bolo Travelers' Center, v ktorom sa dalo popozerat miestnu remeselnu umelecku vyrobu, kupit CDcka s minestnymi songmi, najest, napit atd... Pozbierali sme nejake Travel Guides a pobrali sa dalej. Potom este tesne po vjazde do Tennessee bolo stavadielko zvane Welcome Center, kde nas stat Tennessee privital. Nazbierali sme si mapky, brozurky, letaciky (a poviem, ze to tuna ne len take shity ale ozaj v dobrej kvalite materialy), pofotili sa pri stylovom krbe v hojdacom kresle a prijemne osviezeni sme pokracovali dalej.

Zasli sme do Knoxvillu popozerat v rychlosti mesto, ktore je dost male – vlastne mensie nez Kosice, len okolo 185 tisic ludi – a nie velmi zaujimave. Su tam velke vystavne centra a pekna veza s vyhliadkovou gulou na vrchu, a okolo tejto v veze je pekne jazierko s fontanami: prijemna vecerna prechadzka na pol hodinku a potom sme uz sli nazad do auta a hladali tento hotel.

Po prichode na izbu som si este spomenul, ze sa nam este stale nezadarilo zohnat horcicu k tym parkom a klobaskam co sme od Jakuba dostali na cestu, tak som sadol do auta na tajnu misiu. Poradili mi na recepcii, ze daco by sa malo dat zohnat na Shell-ke a daco o par mil dolava, doprava, rovno, krizovatka, dialnica, dookola, poza a okolo... No dosiel som za dva rohy a osvietil ma McDonald, kde som pristupil k okienku v drive-through (jak pako, sak som mohol ist dnu, aspon by si okolita mladez odpustila poznamky) a vypytal horcicu a kecup. Dostal som plnu hrst a vybavene. Jednoducho, blizucko, a zadarmiko. No parada, som ja ale sef.

Uz som spasal parky, teraz dopisem toto, no a hadam sa osprsim a pojdem chrapat, lebo dako ma uz bere. Tak sa rozlucim zas a znova, vidime sa zitra.