Vstali sme a zisli dole do kuchyne, kde sa tato odhodlal spravit ranajkovu prazenicu so slaninkou. Po nej sme si pochutnali este na salke kavy s cokoladovym kolacikom na babovkovy sposob. Este sme trosku pokecali s domacimi o moznostiach ako viest nasu tyzdennu vypravu skrz vychodnu Ameriku, pozapisovali sme si nazvy miest a atrakcii, na ktore by sme namali zabudnut ked uz budeme na Floride v okoli Tampa.

Zatial sme stale celkom presvedceny o tom, ze ta smerujeme. Predpovede pocasia nas vsak vehementne odhovaraju od nasej destinacie – daka chmara sa tam toci prave ponad Floridu, zatialco cely zvysok Ameriky je bez jedineho oblacika, vsade krasne slnecno... No uvidime este kade a kam to my vlastne pojdeme.

S plnym bruskom sme sa vybrali na cestu do Jakubovej klobaskarne. Dorazili sme tam a poprezerali sme si vsetky mesospracujuce stroje. Od miesacky, mlynu, krajacky a udiarne, az po stroj na vyrobu parkov, ktory Jakub aj na chvilu zapol, aby sme mohli zacut a uvidiet jeho funkciu. Potom sme zabehli do kuchyne, kde nam Jakub vyriesil ochutnavku speciality z hovedzieho mesa: do asi 10cm dlheho kusku bagety nalozil natenko nakrajaneho hovedzieho tolko co by sa do 30cm bagety vmestilo a stale by sa nemusela hanbit. Potom to cele vymacal v stave a pridal pikantnu prisadu – na drobno nakrajane rozne druhy papriciek.

Hoci sme boli syti este dost od ranajok, ktore sme pred chvilou este len dojedali, povedali sme si, ze to sa zvladnut da. Zobrali sme si este z chladnicky po jednej kole a sli nazad do zakulisia mesiarne, kde sme debatovali a pojedali dobrotu. Kubo este priniesol vrecusko hranoliek, aby sme mali cim zajedat. Ani som nestihol dojest a uz pre nas Kubo mal nachystane kostovky klobasky – jeho vlastna vyroba – vo forme takych malych hot dog-ov na Americky sposob: s ostrozltou horcicou a oprazenou cibulkou. Tak to uz bol suboj. Ozaj, to som necakal. Akosi sme to vsetko do seba vtesnali a so zagulatenymi bruskami sme stihli si porobit este niekolko fotiek pri parkoch a klobaskach. Spokojni, najedeni az sa tazko dychalo, sme sa pobrali napokon von a rozlucili sa.

Previezli sme sa do Tatrashipping-u, firmy ktoru riadi Peto ktoreho som uz viackrat spominal. S nim som potom aj siel na severne predmestie Chicaga, ku kampusu Triton College, vyzdvihnut od jednej baby satelitnu navigaciu a mobiny internet, cize cestujeme prvou triedou, vysoko technologizovani sme na nasich potulkach. Zastavili sme sa, kym sme cakali na babu, pozriet v jedinom cesko-slovenskom obchode (vraj), kde predavali siroky sortiment cs-magazinov a rozne potraviny a lieky z nasej domoviny. Vratili sme sa nazad do firmy a este sme sli zakupit krabice, do ktorych sme potom prehadzali veci, ktore sme za poslednych par dni nakupili. Tie potom pocestuju kontajnerom lodou na Slovensko.

Este sme vo firme kustik posedeli, pokecali, popozeral som si na internete trasu, po ktorej chceme asi tak ist a co sa da cestou este vidiet. Potom sme vyrazili juzne do Indianapolis, kde sme prisli za tmy a tak sme videli miestne vyskove budovy pekne vysvietene. Zabehli sme do centra a ledva co som zisiel z dialnice, podarilo sa mi zahnut do jednosmernej stvorprudovej cety. Par aut zablikalo, ale to mne uz bolo jasne, ze cosi nehraje. Zahol som do dakej odbocky a vycuval z tade uz do spravneho smeru. Nasli sme tu spravnu cetu do centra, zparkovali a presli sa k monumentu tichych hrdinov vsetkych moznych vojen a bitiek.

Namesticko, uprostred ktoreho stal monument: pilier so sochou bojovnika na samom vrchu, bolo prekrasne. Neviem ci by sa mi tak pacilo aj za bieleho dna, ale po zotmeni bol monument pekne vysvieteny, pod nim boli nadherne osvetlene fontany, a cele toto dielo (okolo ktoreho bol taky akoby kruhovy objazd) bolo olemovane nizkymi stromikmi, na ktorych boli namotane zltkaste ziarovecky, takze to cele bolo ako z rozpravky. Fotili sme vsetko ako besni, z kazdej strany, z kazdeho uhla. Potom sme sa este presli trosku k takej zaujimavej bielej budove coby kongres, no bola uz zima a den dlhy za nami, povedali sme si, ze sa vratime do auta a otocime sa potom este autom okolo monumentu, ze si ho reku nafilmujeme este zajazdy.

Tu sa zacala dalsia komedia, ked Pepek nasadol do auta a zabudol zapalit svetla. Presiel som tu trosku k monumentu po tme, vsak poulicne osvetlenie dostatocne, no a rozhodol som sa tocit okolo neho na anglicky sposob: v smere hodinovych ruciciek. Taxik, co siel oproti blikal a ujco cosi krical. Vravime si, asi nemam zapnute svetla. Tak sme chybu napravili, no dalsie auta stale blikali a kricali ze Wrong Way! Cize zase raz som sa rutil v protismere. No len ta predstava stoji za to, auto v samotnom centre Indianapolis sa bez svetiel kruti po kruhovom objazde do opacnej strany – ako totalny Tatar.

Zbehol som hned ako to bolo mozne a az potom som si vsimol, ako vlastne v Amerike vyzera taka ta znacka co oznacuje jednosmerky. Katastrofa. Neviem preco tu nemozu pouzivat celkom normalne nase europske znacenie... Niet divu, ze potom takto jazdim v protismeroch. Vymotali sme sa von z mesta a nasli nas motel, v ktorom sme si uz zajazdy po internete bookli izbu. Teraz je o dvadsat minut polnoc a ja uz ozaj musim zhasnut, lebo zase budem zajtra nevyspaty a pred nami je daleka cesta, ked sa teda chceme este stihnut dostat na tu Floridu. Dobru noc a prajem si uz na zajtra stastnu cestu.