|
Je 28. augusta 2009 a prave sedime v kuchyni v dome u Jakuba, ktory sa nas vcera vecer ujal na letisku O'Hare. Priviezol nas do domu a po velkej veceri, ktorej sme sa vsak ledva dotkli (uz z lietadla sme vyliezali najedeni) sa pustil s tatom do debaty pri ktorej sa mi zatvarali oci, ciastocne preto ze som to uz vsetko stokrat pocul a aj preto, ze bolo okolo polnoci a to k tomu este treba priratat sedemhodinovy casovy posun a zobrat do uvahy fakt, ze sme uz od siestej rana boli na cestach.
Cize po asi 25 hodinach funkcie som sa vybral na poschodie a vyzul smradlave ponozky, vykefoval zuby, osprchoval sa, a napokon celkom skonany 26 narocnymi hodinami zaspal "ako Strbsky maco" (ako to nazval rano Jakub). Ranajky boli bozske a, ako sa na Ameriku patri, aj vydatne. Ledva sme dojedli, uz sme sa plasili do centra Chicaga, kde sa Jakub mal vo svojej novootvorenej picerii stretnut so svojim znamym, neviem ako sa volal, ale povolanim bol bankar.
Pizzeria bola umiestnena ozaj velmi centralne, az som sam bol prekvapeny na akom paradnom fleku. Uprostred vsetkych vysokych mrakodrapov sa cupila prizemna budova natreta na zlto a volalo sa to Castel Gandolfo. Vosli sme dnu a posadali, hoci som si myslel ze ideme len kuknut a nie aj sa stravovat (tak skoro po vydatnych ranajkach). Ale reku pravu taliansku kavu si dame, tak priniesli espresso, ktore sme ledva zacali vychutnavat a uz sme mali pod nosmi salat s kuracim meskom a syrom, potom doniesli pizzu, potom vinko a vybornu (ozaj lepsiu som este nikde nemal) varenu cokoladu - naozaj cokoladu a nie len huste kakao - a na zaver este aj dezert s tvarohovou plnkou, na nazov si uz nespomeniem.
Vsetko bolo vyborne, pochutnali sme si vynikajuco a po kratkej prehliadke zakulisia restauracie sme sa vygulali von a nasadli do auta. Zaviezli sme sa do firmy kde ini chlapici uraduju s autami. Vykupuju auta a motorky z roznych aukcii a prevazaju ich do sveta, teda najme na Slovensko, ale aj do Ciech, Polska, a hovedne velky stary Lincoln co tam prave mali to mal nasmerovane do Svedska. Sikovnici velki to boli, stravili sme tam s nimi pol dna a ako tak cas plynul ludia prichadzali a odchadzali, takmer vsetko Slovaci, no aj cech a poliak sa nasiel - po chvili som konstatoval, ze uz som den v Amerike, ale okrem pana bankara som sa nestretol este ani s jednym americanom.
Akosi sme sa za pomoci Cecha a vytlacenej mapy z Googlu vratili nieco pred deviatou nazad do Kubovho domu, kde vsak okrem jeho netere a bieleho pudlika zvaneho Winter (velky kamaratisko toto je, velika milusa papusa) nikto nebol. Tak sme zasadli obaja s notbukmi a ja pisem tieto riadky, zatial co tato do cohosi sprtka. Uz sa tesim do postele, lebo stale som nejaky utahany z tej cesty a aj ma mierne (klasika) klati nachladenie. Prvy den v USA nebol sice moc produktivny, ale kazdopadne zaujimavy a celkom vesely. |
