Dnes sme okolo siestej hodiny rannej vyliezli z postele a zacali sa zviechat na cestu. Akosi sa nestihalo tak sme museli trosku dupnut na pedal a miestami na to dialnici bolo aj celkom vzruso: dvestovkou som sa uz peknych par rokov neviezol. Nedaleko za Kosicami - nie som si isty, ale hadam to bolo uz v Šaci - sme sa zastavili na benzinovej stanici, ze reku natankujeme si na cestu do Viedne.

Tato vopchal do auta hadicu, pustil tekutinu, zatentil tam ten dzindzik co tankuje aj bez toho aby to clovek v jednom kuse musel drzat, a po chvili odisiel dnu do predajne so slovami, ze mam to vypnut ked dnu bude tridsat litrov. Ja si tak stojim a pozeram na cisla ako pekne bezia, no nezdala sa mi vysoka cena dieslu - 1.200 (v tom case normalne Diesel stal od 1.110 - 1.125). Pozriem sa na hadicu, ze co to za dabla cerpame a kukam, ze tato zo zvyku napchal do motora bezolovnaty benzin 95ku. Stopol som to hned, no predsa trosku neskoro, ked 27 litrov uz bolo do nadrze vtesnanych. Utekal som za tatom, ktory teda ledva co zaplatil jedno tankovanie uz mohol aj ostat a patit za dotankovanie zvysnych takmer tridsat litrov dieslu, teda nadrz doplna, aby sa to v nej zmiesalo a pohonna hmota mala aspon aku-taku vybusnost, ked uz dieslove motory neoplyvaju takou vymozenostou (paradickou) ako su sviecky a spoliehaju sa cisto len na vysoku teplotu zmesi pri jej stlaceni.

Chvilu bola jazda mierne skackava pri nizkych otackach, ale po prejdeni dalsich 150 kilometrov sme sa zastavili na este jednej pumpe a dotlacili do plna Shell V-power Racing diesel, ktory nam dohustil oktanove cislo a auticko uz islo ako hodinky, akoby v nom ani nebolo 27 litrov benzinu.

Napokon sme v celkom slusnom case stihli prist do Swechatu (urcite som skomolil meno Viedenskeho letiska) a odleteli nacas do Londynskeho Heathrow-u. Pristavanie bolo zaujimave, kedze letisko je takmer v centre Anglickej metropoly a pred pristavanim sme chvilu kruzili ponad zname monumenty, ktore som doposial nikdy nemal taku moznost si prezriet z hora. Po transferi z jedneho terminalu do druheho (kedze sme odlietali z terminalu cislo 5, ktory je vraj vecsi nez cele Stansdetske letisko) sme sa nechali este raz preskumat sekurity kontrolou a potom sme vyuzili asi pol hodinku casu na zbeznu prehliadku duty free shopov, v ktorych som sa celkom slusne navonal testermi znackovych vonaviek: v takom dusnom dni som sa zacinal uz aj celkom slusne potit a nasledovne nasladkasto pachnut.

Otvoril sa nas gate a tak sme vliezli dnu, kde si ma sekuritak odchytil na nahodnu bezpecnostnu prehliadku, co znamena ze som vylozil kufrik na stol, ujco mi v nom pocuchral vsetko oblecenie, ktore som mal tak pekne pozehlene a s velkou opatrnostou poukladane aby sa mi nedokrcilo. Tak teraz mam vsetky veci nacuchrane, ale mozno to nebude az take zle. Potom ma fiskus este omakal ako teroristu, ale pre mna nic nove, tak som to zobral sportovo. To ina pani brala tuto proceduru celkom inac a rozculovala sa este v autobusiku co nas viezol k masine.

Boeing 747 je velkokapacitne stvormotorove dvojpodlazne lietadlo. Az sa cloveku verit nechce, ze to monstrum vie lietat. No... momentalne prilietame uz hadam aj ku Kanade, tak teda tie tony zeleza a ludi koniec-koncov vedia lietat a to celkom slusne. Ideme okolo 940 km/h v letovej hladine presne 36000 stop, co je vraj 11 km.

Staraju sa tu o nas celkom slusne, dali sme si uz aj pivko aj vinko aj cajik aj kavicku aj vodicku (som zatial stihol vstrebat - chystam sa na viac). Zasmial som sa akurat pri vybere jedal. Vsak co by clovek cakal, ked leti s British Airways? Na vyber boli akesi rezanky, ktore celkom pekne vonali - tato si ich zo zvedavosti objednal - alebo cottage pie. Ked letuska vymenovala vsetky dve volby, jedna strasidelnejsia nez ta druha, nechal som si obidve volby este raz zopakovat - reku ci som nahodou nepocul zle. Nie, nepocul. Tak mozno na druhy pokus ma jeden z nazvov jedla oslovi viac a budem mat na neho chut. Ani to sa nestalo. Napokon som v panike dal cottage pie, ale musim uznat, ze dobre to bolo, spokojne si teraz za tym odgrgujem a stale rozmyslam, ze ci este nahdou nepride aj dupla. Stacila by dupla toho kolaca co lezal na tacke pri hlavnom jedle. Ten bol vynikajuci, Cokoladovy, jemny ako rozmocena piskota, s mandarinkovou... eeeee.... akoby dzemom, ktory celemu kolacu dodaval este lepsi smrnc. Lakocinka.

Po jedle som popozeral totu rozpravku o Monstroch verzus Aliensoch, co celkom fajn sranda bola, len na moj fkus trosku prilis akcne. Niektore pasaze vsak boli celkom vtipne a aj som sa zasmial, ako blazon so sluchadlami na hlave, sam pre seba.

Este sa vratim na sekundu ku Gronsku. Ako som tak siel na zachod umyt si zuby, ked uz mi taku milu kefuocku s este milejsou pastickou dali do daru, naklonil som sa k oknu celkom vzadu, kde dvaja ludia s fotakmi cosi o106 fotili. Pozeram a dole zo snehu krasne horiska sa zdvihaju. Krasny pohlad. Umyl som si zuby, zasiel po nas fotak a zopar snimkov porafal. Najdite ich niekde (ci uz fb alebo tunajsia galeria, este neviem kam ich zavesim). Zasadol som do kresla spokojny, ukradol okoloiducej letuske z tacky este jeden pohar cistej vody, lebo ten vzduch tu je ozaj az bolestne suchy, napisal som tento kus textu a teraz idem skusit par hodin hadam aj zdriemnut. Ale ja velmi nerad prespavam podavanie vecere a napojov :) Taka som ja vyzirka ;)