V utorok (23.sep) sme sa vratili z nasho 6-denneho vyletu na Slovensko, kam sme sa vybrali koli svadbe. Svadba to nebola len taka hociaka, totiz vydavala sa moja mama. Zobral si ju za zenu isty Frantisek, ktory sa rozhodol mat svadobny obrad v Dome svetej Alzbety v Kosiciach. Ono zaujimave na tomto rozhodnuti bolo to, ze nas bolo vseho-vsudy aj s organistom 30. A na taky obrovsky kostol, ci katedralu, to si viete predstavit, ze to bola len taka mala hrstka ludi. Navstevnik co by vstupil do kostola by si pokojne mohol aj nevsimnut, ze sa tam prave odohrava svadobna omsa.
Vzhladom na to, ze okrem farara a ministranta tam boli uz ozaj veriaci asi len traja, tak to cele prebiehalo celkom komicky, teda hlavne co sa tyka toho kedy sa treba pocas omse postavit a kedy si zase sadnut. Tempo udavala Baska, kedze jej to tak dobre ide. V urcitom bode sa uz aj samotny oddavajuci knaz (farar ci hadam len kaplan, sam neviem a nevyznam sa) pozrel na ludi s neveriackym pohladom a ku koncu obkrutil svoje slova tak, aby padli na cele publikum ("...nezalezi na tom ci sme veriaci, ci neveriaci, hlavne budme dobri ludia...").
Vsetko to vsak dopadlo dobre, sluby sa slubili, prstene vymenili, ruky potriasli, priania zapriali a kvety odovzdali. Tak ako ma byt. Potom nastala taka mensia trma-vrma a zrazu sme ostali s Baskou pred kostolom sami. Vybrali sme sa teda najst to Rokoko, v ktorom sa mala konat veselica.
Cestou sme sa zastavili v penzione, kde sme pre danu noc boli ubytovani, aby sme vyslobodili dvoch chudakov Francuzov, ktorych tam ktosi zamkol. Teda, nesli sme s tym umyslom niekoho vyslobodzovat, ale ako sme tak otvorili dvere do penzionu, tak taky parik ludi na nas zoslal vdaku, ze sme ich vyslobodili, oni totiz uz mali byt na nejakej svadbe. Prisli sme na to, ze kluc od penzionu fungoval zvonku, no zvnutra sa nim nedalo otocit v zamku. Ktosi z nas co odchadzal na svadbu asi mal dobre-mieneny napad zamknut penzion, a chudaci Francuzi si to odskakali. Esteze sa to nestalo nam.
Utekali sme do Rokoka, cestou sa pytajuc okoloiducich Kosicanov na cestu. Uz sme tam takmer aj boli, ked sa pri nas zastavilo auto a v nom oddavajuci knaz. Spoznal nas z onej svadby a kedze aj on bol pozvany na uvodne jedlo, tak hladal Rokoko rovnako ako my. Kedze sme uz zistili ktora budova to je, tak sme nasadli a spolu sme sa odnavigovali na parkovisko.
Ledva som sa cez dvere prestrcil a uz ma mama tahala do zakulisia, ze je absolutne imperativne, aby som si prezliekol koselu. Ono ja som sa totiz do kostola dostavil v tej istej koseli, co v nej v Anglicku do prace chodim. Nie tak celkom z vlastneho presvedcenia, ako z jednoducheho omylu: oblek, topanky, aj koselu som mal uschovanu v Kosiciach, a Ferko mi toto vsetko mal priniest rano na penzion, ked sme sa tam s Baskou ubytovavali. Doniesol sice aj oblek, aj topanky, no kosela sa v tom zhone celkom zabudla a tak som pouzil svoju pracovnu. Neostavalo mi teda nic ine, nez rychlo-rychlo, kym vsetci hostia cakaju, prezliekat koselu a natahovat kravatu (esteze tu som si uz vopred pripravil - preduzlil). Potom nazad medzi hosti a uz sa konal pripitok
Po pripitku predjedlo, potom polievka, po nej hlavne jedlo, po nom dee-dzej vyzval mladomanzelov do tanca, bo pustil daky valcik. Tak sme vsetci spokojni najedeni pokukali jak sa dvaja na parkete krutia a potom sa postupom casu na parket dostavila aj mladez, t.j. Ja ;) hehe, a Baska a samozrejme mala Simonka, napokon aj ostatna mladez z Ferkovej strany rodiny, potom trosku starsia mladez, strykovia a teta z maminej strany, no a zacalo to hustnut.
Ked sme uskakali plne zaludky poriadne, zeby sa do nich daco zmestilo, tak nanosili na stoly dalsi chod vecera, kuracie prsia na zmiesanej zeleninky s ryzou a kroketkami, mmmm... ...aby sme znova mohli rozdychavat plne brucha a potom skakat cely vecer, aby sa to nejak uklepalo.
Skvele bolo, veru skvele. Hity same najlepsie, teda aspon pre mna, bo ja take tie sakovake Senzus ciganske zmesky veruze mozem, nesom fajnofka, a ta sme tancovali kolko sa dalo, asi do jednej rana. Medzicasom bola este jedna prestavka koli jedlu, pripravili pre nas studeno-teply bufet, tak kto chcel si mohol nabrat coho-toho na tanierik, a taktiez bol pripraveny fajny madarsky gulasik s knedlikmi, no ten som jedol uz skor z donutenia, hoci bol vyborny, veru hej.
Vsetko sa to skoncilo velmi nahle. Hudba utala uprostred pesnicky, koniec veselice bol oficialne vyhlaseny, ludia sa zacali motkat po miestnosti, netusiac ako sa ma dalej postupovat. Ktosi cosi balil, ktosi cosi pratal, ja som sa este pred odchodom stihol porozpravat s mladikmi spoza pultu, co nas vlastne cely vecer obsluhovali. Skonstatovali sme, ze priskoro zabava skoncila a ked sa vsetci tak nejak uz vymotali, sli sme reku aj na izbu do naseho penzionu. Paradna svadba bola.
V utorok (23.sep) sme sa vratili z nasho 6-denneho vyletu na Slovensko, kam sme sa vybrali koli svadbe. Svadba to nebola len taka hociaka, totiz vydavala sa moja mama. Zobral si ju za zenu isty Frantisek, ktory sa rozhodol mat svadobny obrad v Dome svetej Alzbety v Kosiciach. Ono zaujimave na tomto rozhodnuti bolo to, ze nas bolo vseho-vsudy aj s organistom 30. A na taky obrovsky kostol, ci katedralu, to si viete predstavit, ze to bola len taka mala hrstka ludi. Navstevnik co by vstupil do kostola by si pokojne mohol aj nevsimnut, ze sa tam prave odohrava svadobna omsa.
