V nedelu, posledny augustovy den 2008, sme sa vybrali na vylet do Londyna. Nie len tak z nicoho-nic, ale mali sme aj padny duovod. Jedem moj znamy, roBin, s ktorym si uz dva roky z casu na cas vymiename e-maily (od ktoreho mam takmer vsetky dobre powerpointove prezentacie a excelove testy inteligencie), prilietal v sobotu do Anglicka koli akemusi skoleniu vo Wimbledon-e. Tak sme ukuli taky planik, ze nas prisiel pozriet dole do Brightonu, kde sme zasli na pizzu, potom na pivko do baru na Pier, kde bavila ziva hudba (no nic-moc spevacka) a napokon sme zakotvili doma, bo vyspat sa treba - na nedelu bol v plane Londyn.
Zobudili sme sa na zvuk tazkeho dazda a hromobytia za oknom. Cez zavrete viecka sa dalo vidiet kedy izbu preziaril blesk. Ranko ako stvorene na vyspavanie do obeda... No my sme museli supi-dup skakat z postele a kmytat, aby sme sa dajak dostali na stanicu a sadli do vlaku. Ostavalo len dufat, ze v Londyne bude pocasie inakejsie
Napokon sa na pocasie nedalo stazovat, lebo v Londyne bolo sice zamracene a z casu na cas sprchlo, no nie tak silno, aby sme mokli. Vzduch vsak bol teply (priam dusno) a tak sa dalo pobehovat cely den v kratkych rukavoch. Rozmyslali sme velmi, co a ako a kam, a napokon sme sa rozhodli ist pesi az ku Tower Bridge-u, co od Viktorky je pekna streka. Najprv sme sa museli s roBin-om rozdelit, kedze on mal so sebou este taky prirucny kufor, s ktorym sa nechcel cely den vlacit po meste, a siel si ho teda zaniest do hotela. Zakupil si listok na metro a zmizol na par hodin.
My sme s Baskou zasli na Trafalgar a zas a znova, uz viac zo zvyku nez z nejakeho zaujmu, sme zasli do narodnej galerie, reku pozreme ci Van Gogh dajake nove slnecnice nenakreslil. Vstupne je dobrovolne, tak nam v tom nic nebranilo. Vosli sme, sadli si na lavicku a spravili mensi piknik. Ledva som vytiahol fotak, ze si odfotim vazu s velkymi zivymi kvetmi a zivymi slnecnicami, no uz som bol napomenuty ze fotit sa nesmie. Aha. Ved ako keby ja som potreboval fotit... pche...
Napokon sme si prezreli urcite miestnosti, o ktore som ja konkretne mal zaujem, a po troske saskovania horom-dolom sa nam podarilo znova stretnut s roBin-om. Zasli sme sa najest, co tiez vyzadovalo mensie mnozstvo saskovania, a napokon (okolo strtej poobede) sme sa vybrali pesi ku katedrale sveteho Pavla. Cestou co-to bolo, tak sme pokukali, prechadzka pekna, no ja som tak hutal, ze to je sice OK dojst tam, ale kto ma bude tahat nazad na stanicu?
Pozreli sme, nenadchlo nas, neodporucam, a pokracovali sme cez Millenium Bridge na druhu stranu potoka, ku Tate's galerii. Zaujimave pohlady z vonka, dnu sa nam nechcelo (moderne umenie, od kedy som bol v Parizskom Pompidue, nemusim). Pokracovali sme roznymi kluckami popri vode smerom k London Bridge-u, potom k Tower Bridge-u. A to uz som citil nohy fest a nechapal som, ako sa odtial dostanem nazad na stanicu.
Presli sme cez most nazad na druhu stranu potoka a obisli Tower (pevnost, ci vezenie, ci co to vlastne bolo. Asi daco podobne Bastille.) Vydali sme sa na cestu nazad a to bola ale cesta! Paradna, ledva som nohy prekladal. Vo Westminsterskej casti mesta nas zastihol lejak, ale to akurat asi 30 metrov od baru, kde sma ajtak planovali ist na caj, takze nacasovane to bolo perfektne. Zaliezli sme, zasadli sme a po cajiku a vykecavke sme pokracovali na stanicu. Tam sme mali este 40 minut cakania na vlak, tak sme pokecali, rozlucili sa s roBin-om a sadli do vlaku, kde sme sa zazracne drzali pri zivote az do Brightonu.
Najlepsie bolo, ze v nedelu v noci, 20 minut pred polnocou, ziaden autobus cislo 6 ku nasej ulici nehrozi, tak nam neostavalo nic ine nez odslapat este dalsich 25 minut na bolavych nohach az domov. O stvrt na jednu rano sme dorazili, umordovani, a na druhy den davaj do prace. Ten vikend ale zimizol!
V nedelu, posledny augustovy den 2008, sme sa vybrali na vylet do Londyna. Nie len tak z nicoho-nic, ale mali sme aj padny duovod. Jedem moj znamy, roBin, s ktorym si uz dva roky z casu na cas vymiename e-maily (od ktoreho mam takmer vsetky dobre powerpointove prezentacie a excelove testy inteligencie), prilietal v sobotu do Anglicka koli akemusi skoleniu vo Wimbledon-e. Tak sme ukuli taky planik, ze nas prisiel pozriet dole do Brightonu, kde sme zasli na pizzu, potom na pivko do baru na Pier, kde bavila ziva hudba (no nic-moc spevacka) a napokon sme zakotvili doma, bo vyspat sa treba - na nedelu bol v plane Londyn.
